dron s kompasom zospodu
Gemini - ilustračný obrázok

Na prvý pohľad to znie ako krok späť. V čase satelitnej navigácie, umelej inteligencie a autonómnych zbraní sa na ruskom útočnom drone údajne objavil obyčajný magnetický kompas. Lenže práve táto zdanlivo primitívna úprava môže dobre ilustrovať, ako sa mení moderné bojisko. Nie vždy totiž víťazí najvyspelejšia technológia. Často uspeje tá, ktorá funguje aj vtedy, keď všetko ostatné zlyhá.

Dostaň Fontech do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Fontech, odkaz sa otvorí v novom okne

Podľa ukrajinského odborníka na rádiové technológie Serhija „Flasha“ Beskrestnova, citovaného portálom Defence Blog, začali niektoré ruské drony Molnija využívať jednoduchý magnetický kompas, na ktorý sa pravidelne pozerá palubná kamera. Táto kombinácia má dronu pomôcť udržať správny smer aj v prostredí, kde je satelitná navigácia prakticky nepoužiteľná.

Moderná vojna vytvorila problém, ktorý si sama spôsobila

Za posledné roky sa elektronický boj stal jednou z najdôležitejších súčastí vojny na Ukrajine. Obe strany investovali obrovské množstvo peňazí do systémov, ktoré dokážu rušiť alebo klamať satelitnú navigáciu. Najčastejšie sa pritom používajú dve techniky.

Prvou je rušenie (jamming). Obranca jednoducho vytvorí silný rádiový šum, ktorý prekryje slabý signál satelitov GPS alebo ruského systému GLONASS. Dron potom prestane vedieť, kde sa nachádza. Druhou metódou je podvrhnutie signálu (spoofing). V tomto prípade útočník neposiela šum, ale falošné navigačné údaje. Dron je presvedčený, že letí správnym smerom, hoci sa v skutočnosti odchyľuje od plánovanej trasy.

Práve preto sa satelitná navigácia stala jedným z najzraniteľnejších prvkov moderných bezpilotných systémov.

Článok pokračuje pod videom ↓

Kompas nevyzerá moderne

Magnetický kompas nepotrebuje prijímať žiadny rádiový signál. Nepočúva satelity ani pozemné vysielače. Orientuje sa podľa magnetického poľa Zeme, ktoré nemožno jednoducho „prehlušiť“ vysielačkou.

Ak sú tvrdenia ukrajinského experta správne, kamera na drone pravidelne nasníma kompas a palubný počítač z jeho polohy vyhodnotí orientáciu stroja. Nejde o presnú náhradu GPS, ale o záložný spôsob, ako zabrániť tomu, aby dron po strate satelitného signálu úplne stratil smer.

Je to podobný princíp, ako keď turistovi prestanú fungovať digitálne mapy v telefóne. Moderná navigácia zmizne, no s klasickým kompasom a papierovou mapou sa stále dokáže orientovať.

Samotný kompas pritom nedokáže zabezpečiť presnosť satelitnej navigácie. Skôr predstavuje poistku, ktorá umožní dronu pokračovať približne správnym smerom dovtedy, kým sa nedostane do oblasti cieľa alebo nevyužije iný spôsob navádzania.

Na prvý pohľad pritom môže takáto úprava pôsobiť úsmevne. Z pohľadu vojenského inžinierstva však ide o pragmatický prístup. Drony Molnija totiž nepatria medzi sofistikované stroje za státisíce eur. Ich filozofia je opačná. Musia byť čo najlacnejšie, aby ich bolo možné vyrábať vo veľkých počtoch a ich strata na bojisku nepredstavovala zásadný problém.

Aj samotný Beskrestnov už skôr odhadol, že za cenu jedného drahšieho prieskumného dronu Supercam možno vyrobiť približne desať až pätnásť dronov Molnija.

Práve tu vstupuje do hry ekonomika vojny. Ak útočník vyšle veľmi lacný dron a obranca proti nemu musí nasadiť drahé systémy elektronického boja alebo protivzdušnú obranu, vzniká výrazná nerovnováha nákladov. Vojenskí analytici tento princíp označujú ako cost-exchange ratio, teda pomer medzi cenou útoku a cenou obrany.

Aj malá technická úprava, ktorá zvýši šancu lacného dronu preniknúť cez obranu, môže mať preto väčší význam než nasadenie oveľa drahších technológií.

Mení sa celý spôsob navádzania

Počas vojny sa už objavili aj ruské drony ovládané cez optické vlákno, ktoré sú prakticky odolné voči rádiovému rušeniu, pretože medzi operátorom a dronom vedie fyzický kábel. Takéto riešenie má svoje obmedzenia, najmä kratší dosah, no opäť ukazuje rovnaký trend – znížiť závislosť od rádiovej komunikácie.

Beskrestnov navyše v minulosti upozornil aj na prípady dronov Molnija, ktoré podľa jeho tvrdení lietali bez klasickej riadiacej antény a spoliehali sa vo väčšej miere na palubné systémy. Tieto informácie však zatiaľ neboli nezávisle potvrdené.

Isté však je, že výrobcovia bezpilotných systémov na oboch stranách konfliktu intenzívne hľadajú spôsoby, ako znížiť závislosť od satelitnej navigácie a rádiového spojenia. Každý prvok, ktorý možno vyradiť rušením, totiž predstavuje slabé miesto.

Elektronická vojna tak paradoxne vracia na scénu staré technológie. Moderné bojisko nie je súťažou o to, kto postaví technologicky najkomplexnejší systém. Je to súťaž o to, kto vytvorí systém, ktorý zostane funkčný aj v nepriateľskom prostredí. Kompas je starý viac než tisíc rokov. Napriek tomu môže mať svoje miesto aj na bezpilotnom lietadle 21. storočia.

Ak sa potvrdí, že podobné riešenie Rusko skutočne nasadzuje vo väčšom rozsahu, nepôjde o návrat do minulosti, ale o pripomienku jednej zo základných inžinierskych zásad. Jednoduchý systém býva často odolnejší než zložitý. A práve odolnosť sa na dnešnom bojisku stáva jednou z najcennejších vlastností akejkoľvek technológie.

Čítajte viac z kategórie: Novinky

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP