Planéty nie sú len obrovské statické objekty plné plynu a skál, ale možno ich považovať za neustále vyvíjajúce sa dynamické svety. Tak znejú závery renomovaných vedcov, ktorí podľa dostupných informácií nedávno rozlúskli záhadu „chýbajúcich“ planét. Na tému upozornil portál UniverseToday.

Medzera vo veľkosti planét

Aktuálne evidujeme viac než 4700 exoplanét obiehajúcich okolo svojej domovskej hviezdy. Napriek tomu, že každá planéta je niečím špecifická, všetky majú jednu spoločnú vlastnosť – veľkosť. Takmer všetky planéty totiž spadajú do kategórie tzv. super-Zemí, planét o niečo väčších ako Zem, alebo do kategórie mini-Neptúnov, veľkých plynných svetov o niečo menších ako ich menovec z našej slnečnej sústavy.

Akosi však nám chýbajú svety, ktoré by zapadali niekde medzi, teda medzi planéty s polomerom 1,5 až 2-krát väčším ako je polomer Zeme. Nová štúdia publikovaná v žurnále Astronomical Journal s najväčšou pravdepodobnosťou odhaľuje, kam sa planéty s týmto polomerom podeli.

To, že evidujeme akúsi „polomerovú medzeru“ (radius gap), nie je žiadna novinka. Táto „medzera“ bola zaregistrovaná už v roku 2017, kedy si astronómovia všimli, že poznáme veľké množstvo planét menších ako je 1,5-násobok polomeru Zeme a množstvo planét väčších ako 2-násobok polomeru našej planéty, upozorňuje web EarthSky.

NEPREHLIADNI
Zem určite nemá „naj“ podmienky pre život vo vesmíre. Existujú planéty, ktoré vlastnosťami ohromia

Ako píše portál Phys, názory odborníkov na mechanizmy, ktoré by mohli spôsobiť nedostatok planét takejto veľkosti sa dlhodobo rozchádzajú. Kým jedna skupina expertov verí, že „medzera“ je spôsobená už samotným formovaním planét, pretože niektoré planéty vo svojom „rodisku“ jednoducho nemajú dostatok plynu na to, aby sa „nafúkli“, druhá skupina sa domnieva, že na vine sú ich kolízie s kusmi vesmírnych hornín, ktoré im strhávajú atmosféru.

Výskumný tím pod vedením Trevora Davida však ku celej problematike zaujal úplne iný postoj. Veľmi zjednodušene povedané, vedci sa rozhodli zistiť, či planéty nemajú v priebehu času tendenciu sa zmenšovať. Na vypracovanie tejto štúdie im dobre poslúžili údaje zozbierané starým známym lovcom exoplanét – sondou Kepler.

Ako vedci postupovali?

Najskôr jednotlivé planéty rozdelili podľa veku. Keďže planéty sa zväčša rodia približne v tom istom čase ako ich hviezdy, autori štúdie mohli na základe veku hviezd určiť vek planét a následne ich rozdeliť do „vekových kategórií“ – planéty mladšie ako 2 miliardy rokov a planéty staršie ako 2 miliardy rokov.

Po rozdelení planét si vedci okamžite v dátach všimli zaujímavý vzorec. Mladšie planéty pociťovali najväčšiu medzeru v oblasti okolo 1,6-násobku polomeru Zeme, zatiaľ čo tie staršie mali najväčšie prázdno približne pri 1,8-násobku Zeme, upozorňuje portál ScienceAlert.

Je teda možné pozorovať rozdiel medzi najmenej zvyčajnými polomermi starších a mladších planét, čo zainteresovaní odborníci interpretujú približne tak, že niektoré mini-Neptúny sa jednoducho v priebehu niekoľkých miliárd rokov scvrknú v dôsledku úniku ich atmosféry a nechajú za sebou iba nahé jadro.

Uvedené však neplatí pre mini-Neptúny, ktoré sa nachádzajú nad bližšie nešpecifikovanou kritickou hranicou (sú dostatočne veľké na to, aby ich gravitácia udržala atmosféru stabilnú), vďaka čomu vzniká aj už spomenutá „medzera“. Inými slovami, niektoré mini-Neptúny stratia všetok svoj plyn a zmenšia sa natoľko, že sa stanú super-Zemou.

Mechanizmus, ktorý stojí za stratou atmosféryalebo plynu zatiaľ známy nie je. V hre je niekoľko teórií. Jednou je dobre známa fotoevaporácia, ktorá hovorí o tom, že intenzívne žiarenie hviezdy v priebehu niekoľkých miliárd rokov pripraví blízke planéty o atmosféru.

Druhá zasa pracuje s unikom tepla priamo z jadra planéty, pričom uvoľnené teplo má zasa napomáhať pri úniku atmosféry do vesmíru. Na zistenie presnej príčiny však vedci budú musieť vykonať ďalšie merania.