Už pri predošlých kúskoch režiséra Rolanda Emmericha platilo, že je viac než žiadúce pred návštevou kina mozog radšej zabudnúť doma na gauči. Pri Moonfalle už ale nepomôže ani tento trik ostrieľaných fanúšikov filmových béčok.

Ak hltáš filmovú deštrukciu, určite ti niečo hovorí meno Michael Bay. Ten sa preslávil napríklad sériou Transformers či apokalyptickým počinom Armageddon a je často spájaný s poriadne premrštenou akciou. A teraz naňho zabudni. Napriek tomu, že Bay je kráľom akčného žánru, oproti Rolandovi Emmerichovi pôsobí ako striedmy tvorca severských sociálnych drám .

Kde Bay vyhadzuje do vzduchu mestské štvrte či občas si rypne meteoritom do matičky Zeme, Emmerich ničí celé mestá, planéty a bez hanby opakovane roztrieskava aj Sochu slobody. Z reťaze sa Emmerich odtrhol aj tentokrát v novom filme Moonfall. No skôr ako remeselne zvládnutú zbesilú jazdu akčného veterána, ponúkne len popletené blúdenie zmäteného filmového dôchodcu.

Z Moonfallu na zadok nepadneš

Dej filmu už na prvé počutie znie primerane šialene. Americká vláda zistí, že Mesiac sa z ničoho nič „vykoľajil“ z vlastnej orbity, čo logicky prináša pre našu planétu viacero vedľajších účinkov a veľa deštruktívneho potenciálu pre režiséra. Divák sa tak môže tešiť na autá a lode poletujúce v gravitačných búrkach, meteorické roje pršiace na mestá či kosiace vrcholky hôr v Aspene.

Hlavným hrdinom je zatrpknutý astronaut Brian Harper (Patrick Wilson), ktorý pred dekádou dostal v NASA vyhadzov pre nezdar v dôležitej vesmírnej misii. Príliš mu zrejme nepomohlo ani tvrdenie, že za nehodu na obežnej dráhe Zeme vinil inteligentný mimozemský roj nanorobotov zavŕtavajúci sa do Mesiaca.

Postupne sa ale ukazuje, že Brian až tak neklamal a šéfom v NASA môže vmiesť do ich vedátorských výrazov všeobjímajúco otravné: „Ja som vám to hovoril„. Na to ale nie je čas, pretože Zem už zaplavujú prvé tsunami a na rad sa pripravujú antigravitačné víchrice, meteority a ďalšie úkazy.

Obľuba v konšpiráciách

Zatiaľ čo v minulosti boli pre Emmericha konšpirácie akousi barličkou na posúvanie deja či jeho humorné podčiarknutie, v Moonfalle je dej sám o sebe postavený a popretkávaný jednou z týchto téz. Konšpirácie tu tak dostávajú oveľa väčšiu váhu, napĺňajú sa a priam okato ich Emmerich legitimizuje. Či už je to zámer, alebo amaterizmus tvorcu, nevedno. „Vždy som používal konšpiračné teórie, nieže by som im nejako veril, skôr je to taká návnada,“ povedal Emmerich pre portál Nofimlschool.com.

Roland síce konšpiráciami pretkáva svoje filmy od nepamäti, no režisér tu zrejme pozabudol na jeden fakt, a to spoločenský kontext. Zatiaľ čo v 90. rokoch popkultúra doslova bažila po nevinných spiknutiach a konšpiráciách, ktoré divákom dávkoval napríklad ikonický seriál Akty X, v súčasnosti rovnaký recept môže u Emmerichovej novinke vyvolávať určitú trpkú pachuť.

Legitimizovanie problému

Snímka je premiérovaná v čase, keď kino, ak nie je zatvorené pre lockdown, musíš navštevovať s nasadeným respirátorom, svet sa pasuje s pandémiou a dezinformátori si pre seba ukradli časť virtuálneho priestoru sociálnych sietí. Donedávna konšpiráciám veril a šíril ich aj prezident Spojených štátov a vďaka jeho prejavu si Kapitol podmanili davy naštvaných Američanov. A jasné, nie je to inak tak dávno, keď aj jeden zo slovenských zákonodarcov chcel liečiť Covid Bromhexinom s vodkou. Proti gustu…

Ak sa teda Emmerich rozhodol postaviť dej svojej novinky na legitimizácii konšpirácie, urobil to dosť nešikovne. Príbeh totiž v podstate vystrihol v priestore aktuálnej doby a zasadil ju do určitého bezčasia. Režisér pristúpil k téme typicky rutinérsky a bez presahu do skutočných reálií. Vyznieva to teda tak, že buď Emmerich cynicky zatvára oči pred skutočnými reáliami, alebo skrátka nie je dostatočne talentovaný, aby takúto reflexiu pretavil do svojho filmu. Oba scenáre nie sú pre Emmericha najšťastnejšie.

Čínsky investor

Pozorného diváka taktiež z filmu vyrušia aj detaily, ktoré upozorňujú na financovanie samotnej snímky. Nech to už znie, akokoľvek šialene, Emmerichov Moonfall je na papieri nezávislý film, pretože nie je podporovaný oficiálnymi štúdiami.

V tomto prípade Emmerichovi do rozpočtu pichlo finančnú injekciu viacero investorov, medzi ktorými bol aj čínsky produkčný korporát Huayi Brothers. Kým Moonfall Emmericha dokopy vyšiel 146 miliónov dolárov, práve čínska firma naliala do snímky 40 miliónov.

Ak divák teda pozná, ale aj nemusí, pozadie financovania snímky, je dosť otravné počúvať postavy, ktoré sa replikami vtierajú Číne do priazne. Ide síce o maličkosť, no ak divák prekukne túto Emmerichovu „hru“, tak mu to výrazne naruší vnímanie filmu a vytrhne ho z neho.

Film ponúkne zlé efekty a žiadne ikonické momenty

Ako som naznačil vyššie, v Moonfall ide o poriadny žánrový guláš. Emmericha na pľaci zrejme vystriedal psíček s mačickou a rozhodli sa uvariť filmový koláč z tých najlepších ingrediencií, no vo finále zaplavila kiná len tsunami nudy, nevkusu a žánrového tápania.

Film Emmerich doslova zahltil lacnými CGI orgiami, ktoré namiesto prikovania k sedačke v kine, vyvolajú u diváka bolehlav a silnú eskapistickú chuť utiecť od plátna aspoň do najbližšej alternatívnej reality. Najlepšie takej, kde neexistuje Roland Emmerich pokračujúci vo svojej režisérskej kariére.

Snímka až žalostne pachtí po šokovaní bombastickosťou a epikou, no povedzme si úprimne. Chýbajú jej ikonické momenty, ktoré by sa vypálili do sietnice a pamäte diváka. Zatiaľ čo Deň nezávislosti mal Willa Smitha mlátiaceho mimozemšťanov holými päsťami a Deň potom napínavé scény v počasím decimovnaom New Yorku, Moonfall neponúkne doslova nič. Azda len pripomienku toho, že Roland Emmerich voľakedy dostal právom titul majstra filmovej deštrukcie, no dnes si ničí akurát tak len vlastnú povesť.