Niektoré filmové série sú ako politici – občas skrátka nevedia, kedy skončiť. Aktuálna kino ponuka je doslova hmatateľným pretavením tejto anekdoty na filmové plátna. Zatiaľ čo nám ešte stále zvoní v ušiach predsmrtné kvílenie tretieho dielu série Fantastických zverov, pod gilotínu možného diváckeho nezáujmu strká hlavu ďalšia známa značka.

Nie hocijaká, ale doslova vykopávka medzi filmovými sériami. Krk do oprátky totiž vtesnal tretí diel Jurského sveta, ktorý po troch dekádach uzatvára kultovú novodobú jurskú sériu. V súčasnosti finálna časť už ani tak nebojuje o prežitie „brandu“, ako skôr o nalepenie dôstojnej bodky za presluhujúcou filmovou sériou. To je občas sizyfovská úloha.

Či sa Jurskému svetu: Nadvláda podarilo ju splniť, je otázne. Kĺbi v sebe totiž tak kontrastné ingrediencie, až by sa dal s nadsádzkou označiť ako filmový oxymorón roka. Tvorcom sa podarilo namiešať, nech to znie akokoľvek paradoxne, koktejl inteligentnej réžie, rozumného filmového remesla a zároveň absolútnej scenáristickej hlúposti.

Dej ponúka aktivistickú linku aj hon za únoscami

Nadvláda sa snaží sériu ukončiť s gráciou, a to v mantineloch a duchu súčasných filmových trendov. Podobne ako reštartovaný Star Wars či súčasný Top Gun: Maverick, aj nový Jurský svet stavil hlavnú kartu na nostalgiu, a tak v snímke vidíme stret starej a novej generácie hrdinov.

Už podľa traileru tak vieme, že na strieborné plátna sa vráti stará známa garda ikonických tvárí paleontológov Alana Granta v podaní uhundraného Sama Neilla a Ellie Sattler, ktorú si po rokoch opäť zahrala Laura Dern. V svätej trojici pôvodného obsadenia nesmie chýbať ani excentrický Jeff Goldbum v koži nestarnúceho sexsymbolu a matematika v jednej osobe Iana Malcolma, ktorý nostalgiu pre skalných fanúšikov značky umocňuje na absolútne maximum.

Dejová linka okrem ostrieľanej partičky sleduje aj mladú krv Chrisa Pratta ako Owena Gradyho a Bryce Dallas Howard v úlohe Claire. Dvojica žije na pomyselnom „dôchodku“, odrezaná od civilizácie v amerických lesoch. Dôvodom ich exilu je ochrana mladej tínedžerky Maisie Lockwood, ktorá bola ústrednou hrdinkou práve predchádzajúceho Jurského sveta a dej sa okolo nej točí aj v aktuálnej snímke.

Tvorcom sa podarilo šalamúnsky z „dvojky“ skočiť v deji o pár rokov vpred a praveké stvorenia umne zakomponovať do sveta ľudí. Dinosaury sú tak už nejaký ten čas súčasťou nášho sveta a ľudia si na prehistorických „navrátilcov“ postupne zvykajú.

Nadvláda prekvapí najmä faktom, že partia na čele so Samom Neillom v snímke nemá len akúsi nostalgickú cameo úlohu, ale scenáristi im vyhradili v príbehu plnohodnotný dejový oblúk. Spočiatku tak Nadvláda sleduje práve dve paralelné dejové línie – jednu so starou a druhú, logicky, s mladšou partičkou filmových postáv.

Zatiaľ čo prvá „linka“, ktorá sa toči okolo Ellie a Alana, má silný enviro aktivistický podtón, tá druhá vyvažuje tón filmu ľudskou motiváciou, kde sa Owen a Claire pasujú s únoscami Maisie.

Napriek tomu, že obidve skupinky hrdinov na svojej ceste majú odlišnú motiváciu, ženie ich vpred spoločný menovateľ, a to firma Biosyn. Tá si uprostred americkej divočiny okrem hi-tech laboratórií otvorila aj gigantickú rezerváciu, určenú pre ďalšiu hlavnú partiu protagonistov snímky, a to dinosaury.

Podobne ako v celom filme, aj pri gigantických monštrách sa tvorcovia držali magickej hollywoodskej formulky „veľkolepejšie, väčšie a hlučnejšie“. Môžeš tak očakávať viac hrdinov, viac pravekých beštií, a najmä väčšiu šou. V konečnom dôsledku však celá grandióznosť filmu vo veľkom ubližuje.

Keď stará generácia stretáva mladú krv

Režisér Colin Trevorrow, ktorý zaujal aj prvým dielom vzkriesenej série Jurský svet, sa po absencii v druhej časti opäť vracia do režisérskeho kresla. Nečaká ho však žiadna prechádzka ružovým sadom, pretože si na seba uplietol poriadne hrubý bič spletený z obrovských diváckych očakávaní.

To, v čom sa súčasná „jurská“ séria líši od tej originálnej, je najmä zmena spoločenskej klímy a chutí filmového publika. Povedané skrátka a polopatisticky, dinosaury vyšli z módy a v dnešnej dobe už takmer nikoho nezaujímajú.

Tevorrow tak pred sebou tlačil doslova sizyfovský balvan s vyrytou otázkou dňa: „Ako zaujať moderného zhýčkaného diváka 30 rokov starým fenoménom oživených dinosaurov?“. Pri prvom Jurskom svete sa mu to síce ešte podarilo, no filmová dvojka ukázala, že látka sa nedá žmýkať donekonečna.

Preto režisér mohol urobiť jediné a zahnať sa tak dvojsečnou zbraňou zvanou nostalgia. Vo finálnom filme série tak premiešal osadenstvo originálneho „parku“ a novšieho „sveta“ a napočudovanie tento nostalgický miešaný drink chutí vcelku sviežo.

Zámer prinavrátiť „do hry“ pôvodnú trojicu hrdinov tak mohlo na papieri či v prvom traileri pôsobiť umelo či prvoplánovo, no realita dokázala, že Trevorrow dobre vedel, čo robí a mal jasnú víziu, ako herných veteránov zmysluplne zakomponovať do deja. Nápad s dvoma príbehovými líniami totiž divákovi dáva čas stotožniť sa s hrdinami a zvyknúť si na fúziu originálu so sequelom.

Chris Pratt svojou charizmou dobrodruha s veľkým srdcom nijak extrémne neprekvapí, no ani neurazí. Postupne sa stal základnou výbavou novej série a jedným z kľúčových dôvodov, prečo sa dvom prvý filmom komerčne darilo.

Hlavným ťahúňom filmu pre diváka, ktorý v 90. rokoch pravidelne okupoval rodičovský video prehrávač a až s náboženskou úctou v ňom dookola púšťal ošúchanú VHS-ku s Jurským parkom, však bude práve Sam Neill v úlohe Alana Granta.

Keď sa Neill objaví na plátne, poskočí srdce zrejme každému milovníkovi originálu a v podstate sa bude zainteresovane uchechtávať a znalecky prikyvovať hlavou počas celej stopáže snímky. Tá totiž ponúka ohromný fan service, ktorý si ale vo väčšine dĺžky filmu neodkrajuje zo snímky na úkor kvality.

Medzi Samom Neillom a Laurou Dern to iskrí aj po takmer 30 rokoch, čo je neuveriteľný výkon. Treba taktiež spomenúť, že dvojicu paleontológov sme naposledy spolu v dinosaurej sérii videli v treťom dieli Jurského parku, z ktorého si diváci a svet odniesli snáď len scénu s hovoriacim velociraptorom, ktorá sa pretavila do nesmrteľného meme: „Hej, Alan!“

Neillove starosvetské frflanie, Dernovej detinské zanietenie či Goldblumova charizmatická arogancia priniesli novému Jurskému svetu žiadaný „drajv“ a chlácholivé nostalgické ohlidnutie poza chrbát. A čo je hlavné, koexistencia po boku mladších kolegov nepôsobí trápnym „cringe“ dojmom, ale naopak ponúkne iskrivú fúziu dvoch svetov.

Obidve skupinky sa síce spočiatku vďaka vekovej priepasti držia od seba stranou, no postupne si k sebe nachádzajú cestičku, režisér ich dejové linky a mikropríbehy sofistikovane premiešava a vo finále z nich dostáva plnokrvný tím, v ktorom medzi postavami funguje chémia.

Teš sa na neuveriteľnú dychberúcu scénu

Okrem sympatických postáv treba vypichnúť, teda aspoň čiastočne, réžiu Colina Trevorowa, ktorý od prvého Jurského sveta v určitých momentoch až neuveriteľne režisérsky dospel a dokonca by sa v jeho prípade dalo hovoriť o niečom, čím disponovali len tie najväčšie režisérske esá – autorskom rukopise.

Obzvlášť badateľný tvorivý pokrok vidieť pri pasáži, ktorú naznačil už aj trailer k filmu. Mladšiu časť hrdinov na čele s Prattom zavedú scenáristické chodníčky na exotický ilegálny bazár s prehistorickými jaštermi. Práve tu sa divák môže tešiť na jednu z najdlhších, no najmä najlepšie natočených scén filmu.

Trevorrow tu vo viacerých momentoch dokazuje, že vie s umom a so vzácnou zručnosťou narábať s filmovým jazykom. Na diváka tak nelepí len chaotickú koláž pekných farebných obrázkov podtrhhnutých dunivým soundtrackom Michaela Giaccina, ale pri jednotlivých scénach rozmýšľa.

Režisér pri akčných sekvenciách na čiernom trhu kontrastne strieda hru so strihom, pretkáva polocelky a celky v inteligentnej fotomontáži. Keď sa hrdina prebíja stiesnenými klaustrofobickými jednoizbákmi, zatiaľ čo na päty mu stúpa naštvaný raptor, režisér znásobuje atmosféru stiesnenosti práve bližším záberovaním. Keď postavy jašterovi unikajú a interiér strieda exteriér, dá vizuálnej kompozícii dýchať záberom tzv. veľkým celkom.

Obzvlášť poteší, keď u Trevorrowa vidieť aj experimentovanie so soundtrackom a ruchmi. Práve scéna Chrisa Pratta na motorke unikajúceho raptorom, ktorú poznáme z traileru, dokazuje, že sa režisér riadil starým múdrom „dvakrát meraj a raz strihaj.“ Nebál sa napríklad v správny čas vypnúť spomínaného Giaccina a nechal vyniknúť len zvuky prostredia, vrčanie motorky, dinosaurie šľapaje či deštrukciu prostredia.

Pasáž s dinosaurím čiernym trhom zaujme aj z hľadiska miešania žánrov. Na chvíľu tak diváka môže prekvapiť žánrové preklopenie, keď akčňák s dinosaurami zrazu vytlačí svojim tempom, rytmikou a štylizáciou scéna, ktorá skôr pripomína inú známu sériu, a to špionážne trilery s Jasonom Bourneom.

Hlavný záporák ťa šokuje hlúpym a nepremysleným konaním

Čím viac sa však partia okolo Chrisa Pratta blíži práve do centrály Biosynu, kde na nich okrem hlavného zlosyna čaká aj stará partička hrdinov, tým viac Trevorrowi dochádza režisérsky dych. Zaujme ešte niekoľko hravých scén z džungle, no akonáhle dejové oprate preberie šéf zlovestnej korporácie ako hlavný záporák, snímka naberá až groteskne parodický nádych.

Práve tu sa dostávame asi k najväčšiemu tŕňu v päte celého filmu. Lewis Dodgson v podaní Campbella Scotta má pod palcom Biosyn a už od začiatku je jasné, že hlavným hrdinom pod nohy hodí nielen pár polien, ale najmä veľké množstvo poriadne krvilačných dinosaurov.

Postava Lewisa Dodgsona by sa dala opísať ako amatérsky vystavaná figúrka s plochým charakterom a absenciou osobnostnej logiky a plasticity. Najjednoduchšie ale asi bude, ak ho opíšeme ako tak hlúpu postavu, že bondovskí záporáci oproti nej pôsobia ako laureáti nobelovej ceny za aplikovanú fyziku.

Bez všetkých zábran a servítok sa tak dá povedať, že existencia Dodgsonovej postavy sa stavia na úroveň ekvivalentu filmového teroristického útoku. Uchopenie tejto figúrky je tak nešťastné, že to pôsobí, akoby sa textového editoru s rozpísaným scenárom ujal náhodne kráčajúci Nasutoceratops. Ak ti táto predstava príde absurdná, je len slabým odvarom oproti Dodgsonovej postave.

Tvorcovia sa jej snažili vdýchnuť charakter divného excentrika, no s dušou vedeckého lídra a technologického génia. Taktiež z Dodgsonovej postavy až kričí, že sa tvorcovia zubami-nechtami snažili neuveriteľnej figúrke natlačiť do charakterovej výbavy črty svojských vedátorov a biznismenov ako Steve Jobs či Elon Musk.

Scenáristi ale z Dodgsona urobili doslova chodiace „hlúpe rozhodnutie“. Zatiaľ čo divák spočiatku s úsmevom prijíma jeho arogantný, až insitný charakter, postupne si začne klopkať prstom na čelo a pýtať sa: „Ako tento človek mohol ukočírovať masívnu niekoľko miliardovú korporáciu ako Biosyn?“ To je skrátka záhada biblických rozmerov.

Trevorrow akoby si od polovice filmu vzal dovolenku a spád a logika udalostí príbehu začína pripomínať zvláštny zlepenec scén či leporelo náhodne generovaných obrazov. Za zmienku stojí najmä scéna pod kódovým označením „horiace kobylky“, pri ktorej už musí divák doslova vypnúť mozog a len sa oddať šialenej jazde plnej logických dier a dejovej hlúposti.

Keď to „oldschoolové“ triky natrú modernému CGI

Zatiaľ čo pôvodný Jurský park bol výkladnou skriňou dobových špeciálnych efektov a doslova novátorským počinom v oblasti digitálnych trikov, CGI aktuálnej kinonovinky občas poriadne bije do očí. Paradoxne aj po rokoch sú „oldschoolové“ animatronické triky jedným z najväčších plusov vizuálu snímky. Počítačové špeciálne efekty totiž častokrát vyznievajú umelo a neautenticky.

Jaštery, ktoré sú skryté v búrke alebo sa pohybujú v prítmí pôsobia uveriteľne, no keď sú vystavené slnečnému svetlu, dvojnásobne vyniknú amatérsky pôsobiace digitálne modely dinosaurov.

Snímke po čase škodí aj časté ohliadanie do minulosti, ktoré je paradoxne po väčšinu času jej zásadným plusom. Častokrát totiž nejde len o nostalgické nazretie sa cez plece, ale skôr o utvrdenie sa v myšlienke, že aj po takmer troch dekádach pôvodný Jurský park Stevena Spielberga skrátka svoju konkurenciu zotiera na všetkých frontoch.