Zabudni na Last of Us. 28 rokov potom je hororový adrenalín, na aký čakáme roky (RECENZIA)

Zombie žáner bol celé desaťročia od svojho prvého filmu Noc živých mŕtvych z roku 1968 skôr okrajovou a pomerne vzácnou subkultúrou, ktorá žila v tieni iných hororových fenoménov. Všetko zmenili až v roku 2002 režisér Danny Boyle a scenárista Alex Garland, ktorí zatuchnuté a pomaly trmácajúce krvilačné zombie dali výrazne do pohybu a svojou nízkorozpočtovou snímkou „O 28 dní“ rozhýbali aj celý stagnujúci žáner.

Odvtedy sa hnisajúci milovníci čerstvého ľudského mäsa rozšírili prakticky do všetkých filmových žánrov, no ich desivý potenciál sa v posledných rokoch až na pár výnimiek značne vyčerpal. Po 23 rokoch tak opäť prichádza na scénu dvojica Boyle a Garland, aby celkovo tretím pokračovaním „28 rokov potom“ preskúmali, či má ríša nemŕtvych dnešnému filmovému svetu ešte čo ponúknuť.

Nová éra hrôzy

Armádne pokusy, radiácia, parazity či dnes už ikonický výrok „Keď v pekle dôjde miesto, mŕtvi budú kráčať po Zemi“ – to všetko sa počas rokov stalo neodmysliteľnou súčasťou zombie mytológie a ich pôvodu. Boyle s Garlandom vo svojom prvom filme vytvorili apokalyptický svet napadnutý vírusom Rage, krvou prenosným patogénom, ktorý dokázal behom pár sekúnd premeniť ľudí na besniace, zúrivé a poriadne rýchle monštrá.

TMDB

Viac než o desivých chodiacich mŕtvolách sa však hovorilo o nepríjemnej vízii sveta, ktorý až nebezpečne pripomínal ten náš a kde surovosť a krutosť často nedefinovali infikovaní, ale samotní preživší. Ako už napovedá samotný názov pokračovania, príbeh nás posúva takmer o tri desaťročia od vypuknutia nákazy. Znalosť diváka nedotknutého sériou prvými dvoma filmami nie je v tomto prípade vôbec nutná.

Záverečná scéna z predošlého dielu „O 28 týždňov“ nám síce ukázala rozbehnutých zombie v Paríži, no tvorcovia sa rozhodli diať spiatočku a v krátkom úvodnom epilógu sa dozvedáme, že vírus bol Európou odrazený a Británia tak ostala v tom sama – opäť. Poslední ľudia prežívajú na izolovanej pevnine, prísne stráženej hliadkujúcimi loďami ostatných európskych štátov.

Niekoľko stoviek obyvateľov si vybudovalo bezpečnú komunitu na malom ostrove, ktorý je s pevninou spojený iba úzkou, dlhou cestou, prístupnou výhradne pri nízkej hladine mora. V tomto malom spoločenstve, ktoré sa spôsobom života vrátilo o niekoľko storočí späť, žije aj Jamie (Aaron Taylor-Johnson) so svojou nevyliečiteľne chorou manželkou Islou (Jodie Comer) a ich jediným synom Spikeom (Alfie Williams).

Neandertálska zombie rasa

Na jednej strane stojí svet, ktorý sa rozhodol žiť stredovekým štýlom, na druhej strane groteskne pestrá evolúcia, ktorá z niektorých zombie vytvorila rýchlu, takmer neandertálsku rasu loviacu v svorkách, zatiaľ čo iní sa regresívne zmenili na pomaly sa plaziace, hnilobné monštrá živiace sa červami. Nad všetkými infikovanými však vyčnievajú desivé „Alfy“ – tvory, na ktoré vírus pôsobí ako steroidy a ktorých masívne telá s pohlavným údom väčším než ruka bežného človeka nie je možné zložiť ani viacerými šípmi z luku.

TMDB

Pohľad na to, ako si z odtrhávania hláv svojich obetí urobili hobby, vyvoláva podobne nepríjemný pocit, aký sme kedysi zažívali pri sledovaní vesmírneho Predátora a jeho prvého lovu na ľudské trofeje. Všetko je to navyše vyšperkované zaujímavým experimentálnym prístupom s kamerou, kedy sa tvorcom aj vďaka využitiu špeciálnych zostáv s viacerými nainštalovanými iPhonmi podarilo zachytiť hororové a akčné scény z niekoľkých uhlov naraz.

Výhoda využitia tohto typu kamery sa ukázala aj v úzkych, stiesnených záberoch, ktoré takýmto spôsobom dokázali pomerne efektne navodiť nepríjemnú bezútešnú a klaustrofobickú atmosféru. Inokedy je táto technológia len čírou hračkou pre tvorcov, aby nás uchvátili nočnou oblohou plnou hviezd v surrealisticky pôsobiacej veľkolepej scéne úteku hlavných hrdinov pred „Alfou“. To všetko je vo filme navyše podfarbené originálnymi a žánrovo pestrými tónmi škótskej skupiny Young Fathers.

V kontraste s touto vizuálnou invenciou a surovou brutalitou je však podstatnejšia iná vrstva filmu. Tam, kde by iní tvorcovia možno podľahli pokušeniu šokovať a šliapať na plyn v samoúčelnej brutalite, Boyle a Garland volia opačný prístup. 28 rokov potom totiž stavia hlavne na napätí, nepredvídateľnosti a predovšetkým na ľudskosti, ktorá sa v apokalypse stáva tou najvzácnejšou komoditou.

TMDB

V jej najčistejšej podobe ju sledujeme prostredníctvom optiky mladého Spikea. Ten práve dosiahol vek, keď by za iných okolností dostal nový iPhone a trávil čas prezeraním TikToku, no v spoločnosti, ktorá sa vrátila k darwinovskej logike prežitia, sa musí chopiť luku a dokázať svoju mužnosť tým, že sa prvýkrát vydá na testovací lov do nebezpečného vonkajšieho sveta. To všetko za sprievodu hlasu recitujúceho báseň „Boots“, známu aj z trailerov, ktorej slová o nemožnosti úteku pred vojnou sugestívne vnucujú myšlienku slepej oddanosti a poslušnosti až po smrť.

Memento mori

Film podobným, často nenápadným spôsobom reflektuje viaceré aktuálne spoločenské a politické témy – od náboženského nacionalizmu, cez Brexit, až po rôzne popkultúrne fenomény. Tvorcovia pritom v niektorých sekvenciách siahajú po satirickom, často až bizarnom prístupe. Niektoré scény tak môžu aj pre spôsob, akým na seba nadväzujú, pôsobiť žánrovo nejednotne, no práve táto nevyspytateľnosť je jednou z najväčších devíz filmu. Bežne sa tak stáva, že diváci v jednej scéne prepuknú do smiechu, aby už v nasledujúcej tvorcovia naplno zahrali na ich emócie.

TMDB

Zatiaľ čo prvá polovica by sa dala ešte s istou mierou zveličenia zmestiť do kategórie survival hororu v štýle série Last of Us či Walking Dead, druhá polovica o hľadaní záchrany pre chorú matku je aj napriek niektorým akčným pasážam oveľa intímnejšia. Film vtedy naplno demonštruje, ako sa dá prepínať medzi žánrami a náladami bez toho, aby príbeh stratil vnútornú konzistenciu. Nechýba originálny humor, skúmanie filozofických úvah o smrti s Dr. Kelsonom v podaní skvelého Ralpha Fiennesa, ale ani citlivo zobrazené a silné emotívne puto medzi Spikeom a Islou, ktoré pohne citmi aj najväčšími cynikmi.

V týchto momentoch sa naplno ukazuje aj cit tvorcov pre výber hercov. Jodie Comer ťažko chorej a často zmätenej Isly dodáva potrebnú krehkosť a zraniteľnosť, zatiaľ čo Ralph Fiennes ohuruje v úlohe doktora, ktorý si vytvoril vlastné umenie smrti a z kostí tiel si vyrába akési svätyne. Jeho monológy o nevyhnutnosti smrti už teraz možno s kľudom vytesať na stenu vedľa tých od legendárneho plukovníka Kurtza z kultovej Apokalypsy, ktorého svojou vizážou často aj pripomína.

Príjemným prekvapením je mladý talent Williams, ktorý na rozdiel od istého detského protagonistu zo známej seriálovej zombie apokalypsy nepôsobí rušivo či otravne. Drží krok so svojimi skúsenejšími hereckými partnermi a miestami ich dokonca zatieňuje. Jeho vývoj od chlapca k ochrancovi vlastnej matky a čoraz istejšiemu preživšiemu pôsobí prirodzene a presvedčivo rovnako ako jeho vnútorný boj s generačnými skúškami dospievania, ktoré prichádzajú jedna za druhou v pomerne rýchlom slede.

TMDB

Ak sa o tohtoročnom hororovom hite Hriešnici hovorí, že ponúka skvelý a občas ťažko uchopiteľný žánrový mix, aký sme doteraz nemali možnosť vidieť na veľkom plátne, tak o Boylovej čerstvej novinke to platí dvojnásobne. Boyle a Garland podobne ako Cooglerov hit ukázali, že aj zdanlivo vyčerpaná tematika nemusí byť ešte úplne mŕtva.

Výsledkom je film, ktorý vie byť miestami groteskný, surový, inokedy prekvapivo poetický a svojím záverom zas trošku neuspokojivý. Fanúšikovia však v tomto smere nemusia smútiť. Tvorcovia už totiž oficiálne ohlásili pokračovanie s pracovným názvom „28 Years Later: The Bone Temple“, ktoré je už dokončené a čaká na svoju premiéru naplánovanú na rok 2026.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály