Keď sa Danny Boyle pred pár mesiacmi vrátil do kín so svojou kultovou zombie sériou 28 rokov potom, urobil to s jasným odkazom. Propagačný slogan „čas nič nevyliečil“ presne pomenoval zdevastovaný apokalyptický svet, v ktorom sa nádej už dávno vytratila a spoločenské rany sa časom nezahojili, ale začali zapáchať rovnako ako hnilobné mŕtvoly napadnuté vírusom Rage.

Výrazne autorsky ukotvená vízia civilizácie zbavenej akéhokoľvek súcitu, s poslednými zvyškami morálky a nekompromisnou brutalitou síce publikum hodnoteniami rozdelila, no zároveň nastavila jednoznačný smer novej trilógie.

Jej druhý diel, 28 rokov po tom: Chrám kostí, túto kontinuitu potvrdzuje už od prvých minút a bez zaváhania dáva najavo, že tím tvorcov okolo Dannyho Boyla nemá v úmysle ustúpiť zo svojej odvážnej a pre mainstream stále nekomfortnej cesty ani o milimeter.

Meno režisérky vzbudzovalo otázniky

Réžie sa tentoraz ujala Nia DaCosta, meno, ktoré u bežného diváka najviac zarezonovalo pri komiksovom prepadáku The Marvels, no v očiach hororových fanúšikov si vybudovalo rešpekt vďaka reštartu kultového Candyman. Scenár si opäť zobral na starosti Alex Garland, zatiaľ čo Danny Boyle tentoraz nad projektom drží ochrannú ruku v pozícii výkonného producenta.

TMDB

V športovom žargóne býva premiešanie zostavy často predzvesťou nečakaného obratu, no v prípade zamýšľanej trilógie, ktorú Boyle už stihol infikovať vlastným, výrazne špecifickým rukopisom, išlo skôr o riskantný krok. 28 rokov po tom: Chrám kostí sa tak ocitlo v nezávideniahodnej situácii. Na jednej strane musí nadviazať na jasne definovanú víziu, ktorú pre sériu nastavil Danny Boyle, a zachovať jej autorský charakter.

Na strane druhej však musí reagovať na rozpačité prijatie predchádzajúceho filmu a presvedčiť fanúšikov, že séria má stále potenciál na dôstojné vyvrcholenie v podobe kompletnej trilógie, ktoré si podľa značnej časti diváckej obce naďalej zaslúži. Séria O 28 dní sa doteraz vyznačovala tým, že každý jej diel pristupoval k apokalypse z odlišného uhla pohľadu a s vlastným rozprávačským prístupom.

Zatiaľ čo prvý film stavil na komorný survival horor a atmosféru vyľudneného Londýna, jeho pokračovanie sa posunulo smerom k akčnejšiemu a dynamickejšiemu poňatiu. Napriek týmto rozdielom však jednotlivé kapitoly, vrátane minuloročného prírastku v podobe 28 rokov po tom, dokázali fungovať aj ako samostatné filmy a nevyžadovali od diváka detailnú znalosť predchádzajúcich udalostí.

TMDB

V prípade 28 rokov po tom: Chrám kostí je však situácia odlišná. Film bez väčšieho vysvetľovania priamo nadväzuje na záver predchádzajúcej kapitoly a už v prvých minútach dáva najavo, že tentoraz sa s nováčikmi príliš nepočíta. Táto voľba síce posilňuje kontinuitu a odmeňuje fanúšikov série, no zároveň citeľne zužuje cieľovú skupinu a prakticky vylučuje divákov, ktorí s týmto svetom doteraz nemali bližší kontakt. Tvorcovia sa tak evidentne spoliehajú na už vybudovanú fanúšikovskú základňu a vedome podstupujú riziko, ktorého výsledok naplno ukáže až čas a čísla v kinách.

Boli na smiech, teraz ide z nich strach

Ústrednou postavou pokračovania je chlapec Spike (Alfie Williams), ktorý sa z udalostí predchádzajúceho filmu ešte nestihol otriasť zo smrti svojej matky ani z putovania svetom plného hnilobných a prerastených zombie, aby sa vzápätí ocitol v pazúroch satanistickej sekty vedenej Jimmym Crystalom (Jack O’Connell).

Ten vedie partiu mladých výrastkov v šuštiakových nohaviciach, ktorí so svojimi zanedbanými tvárami, znepokojivou vizážou a groteskne nevhodnou blond parochňou pôsobia skôr ako relikt incestnej komunity vytrhnutej z britského vidieka pred niekoľkými storočiami než ako produkt postapokalyptickej súčasnosti. Kým v Boyleovom filme ich záverečné cameo pôsobilo rušivo až komicky, už od prvej scény Chrámu kostí je zrejmé, že „Jimmyovia“, ako si hovoria, rozhodne nie sú na smiech.

TMDB

Ich výzor však nie je samoúčelnou štylizáciou, ale priamym odrazom ich mentálneho sveta. Zanedbaný vzhľad, surovosť a oddanosť narýchlo poskladaným dogmám často evokujú blonďavú variáciu na kultovú sériu Kukuričné deti, tentoraz však bez nadprirodzeného nánosu a s oveľa drsnejšími, realistickejšími praktikami. Spike je na Crystalov rozkaz postavený pred rozhodnutie, ktoré v skutočnosti žiadnou voľbou nie je.

Prehra znamená okamžitú brutálnu smrť, víťazstvo zase prijatie do kruhu, kde sa vraždenie mení na rituál a násilie na každodenný poriadok. Prežiť v tomto svete je tak preňho paradoxne možno horšou alternatívou. Film zaujme tým, že sa vo svojom jadre vedome odkláňa od tradičnej žánrovej línie zombie apokalypsy, ktorá je postavená na samotnom prežití a hľadaní nádeje.

Namiesto toho sa sústreďuje na otázku, kam až dokáže ľudská duša klesnúť v momente, keď sa tieto základné pudy vytratia pod tlakom extrémnych podmienok. Na jednej strane stojí slepá viera a fanatizmus, ktorý v ľuďoch prebúdza to najhoršie, na strane druhej svet úplnej samoty, reprezentovaný postavou Dr. Kelsona v podaní Ralpha Fiennesa.

TMDB

Ten v stave úplnej rezignácie, ukrytý pod špinavým a rozkladajúcim sa zjavom, nachádza zvláštny pokoj a schopnosť vnímať hodnotu tam, kde ju ostatní prestali vidieť, v prírode, v tichu a v samotnej existencii bez potreby ospravedlňovať sa či bojovať o prežitie. Práve v tomto kontraste film nachádza jednu zo svojich najsilnejších myšlienok.

Fanatizmus aj úplná samota síce stoja na opačných póloch, no spája ich spoločný základ života po konci sveta, zbaveného ilúzií, v ktorom nádej prestala byť hybnou silou. Skutočným motorom príbehu sa napokon stávajú herecké výkony postáv stojacich na opačných koncoch tohto rozvráteného sveta.

Memento mori

Ralph Fiennes opäť boduje v úlohe Dr. Kelsona. Jeho láskavosť, stoický pokoj a zvláštna fascinácia ľudským telom nadobúdajú v kontexte všadeprítomného apokalyptického chaosu až hypnotickú príťažlivosť. Britský herec opäť vnáša do filmu svoju charakteristickú noblesu aj suchý humor a s rovnakou prirodzenosťou funguje v momentoch, keď sa pohybuje vo svojom netradičnom krematóriu, ako aj v tichých scénach meditácie a filozofovania so svojím neobvyklým zombie spoločníkom.

TMDB

Nezvyčajné puto, ktoré sa vytvorí medzi Kelsonom a alfa zombie, ktorého pomenuje Samson (Chi Lewis-Parry) je dôkazom Kelsonovej viery, že láska je v tomto svete rovnako nevyhnutná ako smrť. V kombinácii s jeho ohromujúcou záverečnou ohnivou šou za sprievodu Iron Maiden možno Fiennesov výkon bez zaváhania označiť za herecký megakoncert.

Výraznú zásluhu na sile tejto postavy majú aj výtvarní dizajnéri, ktorí Kelsonovu svätyňu z kostí pretavili do priestoru, ktorý nepôsobí ako lacná hororová atrakcia, ale ako prirodzené a logické vyústenie jeho životnej filozofie. Čo však naháňa hrôzu po celý čas, je diabolský výkon Jacka O’Connella.

Len ťažko by sme v súčasnom Hollywoode hľadali presvedčivejšieho kandidáta na charizmatických, no extrémne sadistických vodcov. Jeho kariéru výrazne formovala už rola lídra násilnej skupiny detí terorizujúcich romantický pár vo filme Jazero smrti a minulý rok na seba opäť výrazne upozornil ako vodca upírskej komunity v hororovom hite s oscarovými ambíciami Hriešnici.

Jimmy Crystal do tejto hereckej polohy zapadá až chirurgicky presne a Jack O’Connell si svojho satanistického mesiáša zjavne užíva, najmä v momentoch, keď prichádza na rad rituálne násilie páchané v mene vyššieho poriadku. Práve spôsob, akým je toto násilie prezentované s chladnou rutinou a bez najmenšieho náznaku pochybností, robí z Crystala hrozbu, pri ktorej pôsobia aj zúriace hordy infikovaných skôr ako vedľajší problém.

TMBD

Samotní hnisajúci milovníci čerstvého ľudského mäsa sú tentoraz odsunutí na vedľajšiu koľaj a hlavným zdrojom teroru sa stáva Crystalova sekta, ktorá zo Spikea, ústrednej postavy predchádzajúceho filmu, robí traumatizovaného a ustráchaného svedka krutých zverstiev. Jeho potenciálny prerod z dieťaťa na lovca, ktorý sa mal formovať postupne, tu dostáva tvrdý zásah, keďže brutalita sekty ho úplne paralyzuje.

Boj dobra a zla

Film tak vedome rezignuje na tradičného protagonistu a namiesto toho rozkladá pozornosť medzi dva ideové póly, ktoré prostredníctvom jednoduchého príbehového rámca mieria k sebe ako neodvratiteľná zrážka rozdielnych svetov. Režisérka Nia DaCosta sa týmto spôsobom sústreďuje na konfrontáciu vedy a fanatického náboženstva, zábleskov ľudskosti a absolútneho temna, racionálneho prežitia a pohltenia duše tým najhorším peklom.

Napriek tejto čiastkovej rozdrobenosti rozprávania však dielo funguje prekvapivo ucelene a prelínanie extrémne temných scén s tichšími, introspektívnymi dialógmi má správny rytmus, ktorý divácku koncentráciu nenaruší ani na chvíľu. Druhý diel plánovanej trilógie síce mierne poľavuje v kvantite tradičných gore atrakcií, no z osvedčeného repertoáru si stále nachádza cestu k mimoriadne nepríjemným a účinným detailom, či už ide o sťahovanie kože alebo explicitné obrazy konzumácie mozgu.

TMDB

O to viac poteší, že po audiovizuálne chaotických a experimentálnych excesoch Dannyho Boyla pôsobí réžia DaCostovej výrazne umiernenejšie, sústredenejšie a formálne istejšie. Hoci dejiny kinematografie si stredné diely trilógií často pamätajú ako nemotorné prostredné deti, Chrám kostí tomuto osudu úspešne vzdoruje.

Ide o odvážny film, ktorý precízne balansuje medzi brutálnym chaosom, čiernym humorom a prekvapivo silnými myšlienkami. Záverečná sekvencia navyše ponúka lákavú ochutnávku smerovania tretej kapitoly a zanecháva diváka pred záverečnými titulkami s jemne rozblikávajúcim sa svetielkom nádeje. Či sa naplno rozžiari, bude závisieť aj od finančného ohlasu, ktorý by si táto séria vrátane svojho posledného a dôstojného vyvrcholenia rozhodne zaslúžila.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály