Trailer na tretieho Ant-Mana: Quantumania sľuboval osudové stretnutie jedného z Avengerov s ultimátnym záporákom, ktorý mal tromfnúť aj legendárneho Thanosa. Po mdlej štvrtej fáze tak malo MCU opäť dupnúť na plyn, za predchádzajúcou kapitolou urobiť hrubú čiaru a začať dláždiť cestičku k veľkému finále v podobe chystaných filmov Avengers.

Tretí Ant-Man sa mal stať udalosťou kinosezóny, a to hneď z troch dôvodoch – mal uzavrieť sólofilmovú kariéru Avengera Scotta Langa, odštartovať piatu fázu filmového Marvel univerza a konečne za dunenia fanfár predstaviť záporáka s veľkým Z Kanga: Dobyvateľa.

Ostrieľaní fanúšikovia Marvelu už sa ale naučili brať trailery jeho komiksoviek s veľkou rezervou. Tie totiž klamú telom a inak to nie je ani pri záverečnej časti o „mravčom mužovi“. Hotový produkt sa totiž opäť diametrálne líši od trailerových medových motúzov, ktoré fanúšikom vedenie MCU mesiace ťahalo popod nos.

Stará známa partička opäť v hre

Scott Lang alias Antman si v Quantumanii žije avengersovský sen, s espressom v ruke tanečným krokom si vykračuje predmestím, na knižných čítačkách podpisuje vlastnú autobiografiu a zdá sa, že aj rodinný krb blčí jasným plameňom.

Zo Scotta sa stal pohodový rodinný typ, ktorý kariéru talentovaného zlodejíčka už hodil za chrbát a jeho jedinou starosťou je, aby sa podobnému zakopnutiu vyhla aj jeho dcéra Cassie.

V tretej časti mravčej trilógie divák ocení návrat starých známych tvárí v podobe pôvodného Ant-Mana Hanka Pyma v podaní stále charizmatického Michaela Douglasa a jeho dcéry Evangeline Lily ako Wasp. V neposlednom rade si pár drahocenných minút filmu uchmatne aj Michelle Pfeiffer, ktorá si opäť zahrala Janet Van Dyne. Práve okolo Janet, no najmä jej tridsaťročného nedobrovoľného exilu v kvantovej ríši, sa točí dej posledného Antmana.

Hankova žena je pri spomienkach ohľadom miniuniverza obzvlášť tajnostkárska a je jasné, že niečo skrýva. Rodinnú idylku zmetie zo stola až zapnutie akéhosi majáku, ktorý zostrojila Scottova dcéra Cassie.

Maják do kvantovej ríše totiž vyslal signál a, ako sa čoskoro ukáže, zapnutie prístroja osudovo zamieša kartami v deji a hrdinovia sú vtiahnutí do skrytého vesmíru pod povrchom. Rekvizity pohodovej štvrte striedajú psychadelické pláne mikrovesmíru, rodinnú pohodu šialené obrazové radovánky a k divákovi sa tak už v úvode dostáva kvantový vesmír v plnej kráse.

Dramaturgická chyba ako päsť na oko

Quantumania však už v úvode ukazuje, že jej dejová kostra stojí na vratkých hlinených nohách. Zápletka v podobe zapnutia Cassienho majáku, ktorá nakopne dej, je sama o sebe tak samoúčelná, že už v traileri vyvolávala medzi kritikmi a fanúšikmi analyzujúcimi MCU veľké obavy.

Pravidlá scenáristiky síce dovoľujú na začiatku príbehu určitú dávku náhody, no dejový zvrat s majákom šuští extrémne nedotiahnutou prácou, postavy strácajú rozmer a stávajú sa len hlúpymi bábkami v ešte hlúpejšom deji.

Podobný trend sa v príbehoch Marvelu v poslednom čase objavuje až priveľmi často – či už ide o seriálovú She-Hulk, kde sa dej prispôsobujúci vôli autora stal akýmsi nechceným leitmotívom celej show, alebo posledného Thora so silenou snahou zabaviť za každú cenu.

Práve scenár Quantumanie mal byť alfou a omegou superhrdinskej snímky a to aj z dôvodu, že si ho vzal pod patronát ostrieľaný scenárista šialeného animovaného seriálu s kultovým statusom Rick a Morty.

Pestrofarebné šialenstvo pod značkou Marvelu

Jeff Loveness sa tak postaral o scenár a sondu do sveta psychadelického mikrosveta, ktorý je bohatý na rôzne rasy, monštrá či rozsiahle fantastické pláne a megamestá. Režisér predchádzajúcich častí Ant-Mana Peyton Reed vyhodil výhybku a absolútne sa zbavil civilnosti, ktorá bola doménou série.

Quantumaniu tak pretavil do šialeného, častokrát až vizuálne nevkusného drogového filmového tripu. Vidieť, že Reed je najmä vykonávateľ a hlavné slovo v estetickom smerovaní snímky má Loveness. Jeho imaginácia a fantastické kontúry sú jednou z najsilnejších zbraní Quantumanie, no paradoxne ju ťahajú aj ku dnu filmovej šerednosti.

Zatiaľ čo v niektorých momentoch Lovenessove nápady zaujmú, inokedy príliš tlačí na pílu a z plátna doslova až vyteká zdrojový materiál, ktorým sa scenárista vedome alebo nevedome inšpiroval. Práve inšpirácia či odkazovanie na seriál Rick a Morty sú zjavné, niekedy až otravne zväzujúce. V určitých scénach totiž fanúšik vie presne opísať, ktorú epizódu Ricka a Mortyho daná situácia pripomína a vychádza z nej. Zostáva otázne, či ide o zámer alebo autorskú vyprahlosť.

Peyton s Lovenessom sa snažili z kvantovej ríše urobiť žijúci priestor pulzujúci životom, bizarnými bytosťami, triedami a ohromnými metropolami. V jednom momente tak Reedov vizuál akoby z oka vypadol Hviezdnym vojnám, inokedy sa divák vracia pár rokov v čase späť do kinosál, v ktorých burácal Disneyho ambiciózny prepadák John Carter. Lovenessove nápady šuchotajú popkultúrnymi narážkami, odkazmi a referenciami.

Ant-Man tak skôr ako Spider-Mana lavírujúceho na hrane zákona pripomína etalón béčkovej televíznej zábavy Flasha Gordona. V scenáristových čriepkoch nachádzate nápady, pri ktorých si divák, ktorý má niečo napozerané, často hovorí: „Toto mi je naozaj povedomé.“

To platí aj pri špeciálnych kvantových lodiach, ktoré akoby vypadli z kultového kanadského sci-fi seriálu Lexx o živej vesmírnej lodi. Loveness tak príbeh napumpoval špecifickosťou a nápadmi, ktoré akoby divákovi nedali dýchať a zo snímky tak urobili neobratný a prekorenený guláš.

Bombastickosť Lovenessa nezdravo dopĺňa aj samotný Peyton Reed. Vizuál totiž až zúfalo kričí po pozornosti a publikum opíja farebným cirkusom šialeností. Ak divák dobrovoľne nasadne na autorskú vlnu atrakcií, do istej miery si film vie užiť, no aj napriek akejkoľvek otvorenosti mysle je Quantumania prepáleným a nevkusným zrkadlom zlatej éry MCU.

Niektoré akčné rošády pred zeleným plátnom nekompromisne pripomínajú šialenosť Roberta Rodrigueza Spy Kids 3D, ktorý sa zapísal do filmových análov najmä insitnými CGI trikmi „z výpredaja“. Triky Quantumanie síce občas výrazne škrípu, no diváckym „hitom“ sa stala postava M.O.D.O.K.-a, ktorá už od premiéry filmu intenzívne zapĺňa desiatky memestránok a satirických portálov. M.O.D.O.K. tak po technickej stránke má našliapnuté stať sa možno najohavnejším výplodom CGI poslednej dekády.

Quo Vadis Kang alebo ako sa dláždi cestička ku Kang Dynasty

Skalní fanúšikovia si na Quantumaniu ale nebrúsili zuby pre to, že išlo o záverečnú časť mravčej trilógie. Tým najväčším ťahákom bolo predstavenie ultrazáporáka, ktorý sa mal po Thanosovi stať ďalším „tŕňom v päte“ supertímu Avengerov.

Práve s Kangom mali Marvel Studios obrovské plány, o čom napovedá aj názov plánovaného Avengers filmu s podtitulom: Kang Dynasty. Ten je plánovaný na rok 2025 a malo by ísť spolu s Avengers: Secret Wars o finálnu epickú bodku šiestej fázy.

Kang patrí v komiksoch medzi jedného z najobľúbenejších a aj najbrutálnejších marvelovských záporákov. V komiksovom predobraze ide o vedca Nathaniela Richardsa pochádzajúceho z 31. storočia. Richards mal v obľube skúšať mantinely časopriestoru, a tak komiksy v rámci alternatívnych vesmírov priniesli hneď niekoľko Richardsových verzií – či už išlo o diabolského faraóna Rama-Tuta, ale aj práve spomínaného Kanga, ktorý si osvojil prívlastok Dobyvateľ.

Práve Kang: Dobyvateľ sa stal väzňom v kvantovej ríši, v ktorej spriada vlastné plány a do cesty mu vošla rodinka Langovcov a Pymovcov. Kang v Quantumanii mal predstavovať akýsi tmel spájajúci celú piatu fázu. Nový antagonista sa mal zaradiť v dôležitosti po bok Thanosa a nadhodiť tak viacero motívov či udičiek, ktoré mali publikum zaháknuť na ďalšie roky dopredu.

Ako ale býva zvykom, Marvel očakávania divákov zmietol do koša. Síce Marvel Studios pohodil prvé omrvinky, ktoré vedú práve k megaeventu Avengers: Kang Dynasty, no zároveň spláchli do záchoda potenciál jednej z najzaujímavejších postáv komiksovo-filmového univerza. Kam omrvinky Marvelu publikum a fanúšikov zavedú ďalej sa dozvieme až v ďalších blockbusteroch.

Jedno ale vieme povedať už teraz. Ant-Man: Quantumania sa nestal tým kľúčovým hráčom v MCU, ktorý by u skalných fanúšikov zahnal pochybnosti nad smerovaním marvelovského kolosu. Skôr naopak: Záver trilógie sa zaradí k jednohubkovým polotovarom, ktorými MCU diváka posledné roky pravidelne zásobuje. A to v duchu filozofie „kvantita bez obsahu„.