Vodík sa už roky skloňuje ako jedna z najsľubnejších ciest k bezuhlíkovej energetike. Realita je však zatiaľ oveľa prozaickejšia: drvivá väčšina vodíka sa dnes vyrába z fosílnych palív a jeho „zelená“ verzia je stále príliš drahá na masové nasadenie. Práve tento problém sa teraz podarilo posunúť bližšie k riešeniu vďaka výskumu, ktorý vznikol na pôde Nórskej univerzity vedy a techniky (NTNU).

Doktorand Yukihiro Takahashi prišiel s metódou, ktorá dokáže zefektívniť výrobu zeleného vodíka, zvýšiť životnosť kľúčových komponentov elektrolyzérov a zároveň znížiť náklady. Ak sa jeho riešenie podarí preniesť z laboratória do priemyselného meradla, môže ísť o významný krok k tomu, aby sa vodík stal reálnou alternatívou k fosílnym palivám nielen na papieri, ale aj v praxi. Na krok vpred poukázal portál Interesting Engineering.

Prečo je zelený vodík stále problém

Vodík má z pohľadu emisií jednu obrovskú výhodu. Pri jeho spaľovaní alebo použití v palivových článkoch vzniká len voda, bez oxidu uhličitého či iných skleníkových plynov. Preto sa s ním počíta najmä v oblastiach, kde batérie narážajú na fyzikálne limity, teda v ťažkom priemysle, námornej doprave, letectve, pri diaľkových presunoch alebo ako forma dlhodobého ukladania energie.

Freepik

Zelený vodík, vyrábaný pomocou obnoviteľnej elektriny, má navyše potenciál fungovať ako akýsi energetický zásobník pre prebytky zo solárnych a veterných elektrární, čím by pomáhal stabilizovať elektrické siete. Problémom však zostáva cena. Technológia je drahá, výroba energeticky náročná a infraštruktúra len v plienkach. Aj preto dnes väčšina vodíka na trhu nemá so „zelenosťou“ veľa spoločného.

Kľúčová rola niklu v elektrolyzéroch

Jednou z najrozšírenejších metód výroby zeleného vodíka je alkalická elektrolýza vody. Ide o proces, pri ktorom sa voda pomocou elektriny rozkladá na vodík a kyslík. Srdcom týchto zariadení sú kovové elektródy, ktoré musia viesť elektrický prúd, odolávať agresívnemu chemickému prostrediu a zároveň urýchľovať samotnú reakciu.

Práve tu vstupuje do hry nikel. Tento kov je v alkalickom prostredí mimoriadne odolný voči korózii a zároveň funguje ako účinný katalyzátor. Problém nastáva pri jeho nanášaní. Nikel sa na elektródy zvyčajne aplikuje galvanickým pokovovaním, no ak elektrický prúd nie je rozložený rovnomerne, vzniká nerovná vrstva. Tá je miestami zbytočne hrubá, inde zas tenká, čo vedie k plytvaniu materiálom, horšiemu výkonu a vyšším nákladom.

Takahashi tento dlhodobý problém riešil použitím takzvaných komplexotvorných látok, ktoré viažu ióny niklu a zároveň spomaľujú nekontrolované usadzovanie kovu. Výsledkom je podstatne rovnomernejšia a predvídateľnejšia vrstva.

Matematika, ktorá šetrí energiu aj peniaze

Zásadnou súčasťou výskumu je aj matematický model, ktorý dokáže simulovať správanie niklu pri rôznych podmienkach, ako sú zmeny pH, intenzita prúdu či hrúbka povlaku. Podľa Takahashiho dokáže tento model predpovedať výsledok pokovovania ešte predtým, než sa samotný proces začne.

V praxi to znamená menej nepodarených výrobných sérií, menšie straty drahých surovín a rýchlejšiu optimalizáciu výroby. To všetko sa napokon premieta do nižšej ceny za jednotku vyrobeného zeleného vodíka.

Ako zdôrazňuje samotný výskum, jeho význam ďaleko presahuje len oblasť vodíka. Rovnaký prístup by sa dal uplatniť aj v iných elektrochemických procesoch, kde zohráva kvalita povrchových vrstiev kľúčovú rolu. Ak sa technológia podarí škálovať, môže ísť o nenápadný, no mimoriadne dôležitý krok k čistejšej energetike, kde zelený vodík prestane byť len víziou budúcnosti a stane sa ekonomicky životaschopnou realitou.

Čítajte viac z kategórie: Novinky