Vraždiaca pneumatika, hovoriaci chrobák so slabosťou na exotické drogy či chlapík meniaci sa na ľudského mroža. Filmy vedia zaujať rôznymi spôsobmi, skvelým scenárom, originálnym vizuálom či kvalitným herectvom. Potom je tu zásuvka s nápisom „otvárať len na vlastné riziko“, ktorá skrýva tie najšialenejšie filmové kúsky.

Niektoré pobavia, iné šokujú, no každopádne po ich pozretí sa spolu so záverečnými titulkami objaví otázka: Na čo som sa to práve pozeral? Prinášame výber tých najdivnejších filmových chuťoviek, ktoré nemusia sadnúť úplne každému, no nedá sa im uprieť neuveriteľná originalita.

Guma: Vraždiaca pneumatika so superschopnosťami

Vo filmových vodách vraždilo už naozaj hocičo. Od klasických krvilačných žralokov až po „ozubené pohlavné orgány“. Režisér, scenárista ale aj DJ známy ako Mr. Oizo tento trend povýšil doslova na umenie.

Jeho celovečerák „Rubber“ v preklade Guma, totiž sleduje púť oživnutej pneumatiky, ktorá precitne uprostred ničoho a zároveň zisťuje, že má superschopnosti a dokáže napríklad nechať explodovať ľudské hlavy. Rubber je nezvyčajným „roadmovie“, kde nesledujeme na bizarnom tripe skupinu tínedžerov hľadajúcich samých seba, ale pneumatiku, ktorá na existenciálnej odysey naprieč krajinou a diváckym vkusom hľadá povestný zmysel života.

Napriek tomu, že dej znie minimálne netradične, za absurdnou dejovou linkou treba hľadať Dupiexouvu snahu o dekonštrukciu žánru a rozklad zaužívaných filmárskych princípov. Film doslova preteká láskou k filmografii, nepôsobí len ako paródia či prvoplánová satira, ale cítiť z nej rešpekt k žánru, ale aj ku kinematografii ako takej.

Deň po premiére natradičného postmoderného hororu režisér novinárom vysvetľoval vrstvy svojho počinu a prišiel s konceptom „no reason“, teda formy „bezdôvodnej tvorby“. Polopatisticky povedané, robí si čo chce, a ako to chce. „Často, keď som sa snažil byť príliš vychytralý či primúdry, zdalo sa mi, že nie som veľmi dobrým scenáristom, no keď ma napadne niečo hlúpe, niečo, dá sa povedať bezdôvodne, vtedy to je ono a zdá sa mi to dobré,“ opisoval pred rokmi Dupieux svoje autorské pochody.

Tenet: Film, ktorý miluješ, alebo ťa z neho rozbolí hlava

Posledná snímka asi najinvenčnejšieho a najoriginálnejšieho režiséra súčasnosti. Christophera Nolana si diváci obľúbili najmä vďaka jeho trilógii o Batmanovi, no srdcia fanúšikov si ukradol najmä Temným rytierom, kde herecky exceloval už zosnulý Heath Ledger. Už v predposlednej snímke Dunkirk sa Nolan pohrával s formálnym pohľadom na tok času, túto obsesiu ale doviedol do maniakálne precíznej roviny až vo filme Tenet.

Ten hovorí špionážny príbeh agenta CIA, ktorý operuje práve slovom Tenet a tento slovný palyndróm je metaforou pre celú snímku. Nolan sa vo svojom poslednom počine rozhodol posunúť level akčného filmu o niekoľko levelov vpred a pomáha si ohýbaním reality. Nejde ale o klasické cestovanie časom, ale tzv. časovú inverziu.

Hrdinovia tak doslova fyzicky cestujú proti prúdu času a snažia sa zachrániť svet. Film rozdeľuje divákov, niektorí obdivujú jeho vizuálne vizionárstvo, iným skrátka Nolanove pohrávanie sa s časom príliš nesadlo.

Tenet síce môže pôsobiť značne chaoticky a neorientuje sa v ňom práve najjednoduchšie, no Nolan zase raz urobil to, čo vie najlepšie…neposunul len hranice filmovej estetiky ale aj samotného filmového rozprávania.

V koži Johna Malkovicha: V hlave známeho herca

Snímka režiséra Spikea Jonzeho z pera kultového scenáristu Charlieho Kaufmana je etalónom filmovej bizarnosti, no zároveň aj podarenej komédie. Kaufman na prelome milénií patril medzi najoriginálnejších scenáristov Hollywoodu, o čom svedčia ďalšie jeho počiny ako Adaptácia, Večný svit nepoškvrnenej duše či jeho režisérsky epos Synekdocha New York.

Hrdina Craig zahraný Johnom Cusackom je neuznaný a zatrpknutý bábkar. Žije so svojou manželkou s tvárou Cameron Diaz, ktorá je až chorobne posadnutá zvieratkami akéhokoľvek druhu, typu a veľkosti. Craig pod tlakom okolností vezme job v účtovníckej firme, kde sa zahľadí do kolegyne Maxine.

Spolu v útrobách firmy nájdu zvláštne dvere, o ktorých neskôr zisťujú, že vedú do mysle známeho herca Johna Malkovicha. Bizarný kolotoč udalostí pokračuje a dvojicu hrdinov nenapadne nič lepšie, ako pretaviť svoj bizarný nález v biznis model. Objav speňažia a otvoria si cestovnú kanceláriu, ktorá ponúka 15-minútové pobyty „v hlave“ známej hollywoodskej hviezdy.

Snímka je hravá a originálna nielen vďaka Kaufmanovým nápadom, ale aj vizuálne odvážnej réžii Spikea Jonzeho. Obzvlášť finále, keď dvere „do Malkovicha“ nájde samotný Malkovich a vojde do vlastnej mysle, je asi jednou z vizuálne najšialenejších momentov modernej kinematografie.

120 dní sodomy: Sadistické mučenie, jedenie fekálií a brutálna smrť režiséra

Asi na žiadnom zozname najkontroverznejších filmov v dejinách kinematografie nesmie chýbať meno ikony filmovej zvrátenosti, taliansky sadomasochistu Pier Paolo Pasolini. Reč je konkrétne o delikatese s plesnivou pachuťou rozkladu, a to snímke Saló alebo 120 dní Sodomy.

Ide o  filmovú adaptáciu nihilistického diela Markýza de Sadeho, ktorú po prvýkrát vydali až v roku 1905. Podobne ako originál, tak aj jej filmový súrodenec šokuje naturalistickým násilím, perverzitou a otvorenými sexuálnymi scénami.

Dej je vcelku jednoduchý. V období fašistického Talianska partia štyroch vysokopostavených mužov naženie do priestornej honosnej vily skupinu mladých mužov a dievčat a na nich ukája svoje najzvrátenejšie fantázie. „Inštaluje“ ich do inscenovaných perverzných scén, ktoré naberajú postupne na svojej beštiálnosti.

Pasoliniho sadistické „veľdielo“ sa delí na štyri kapitoly, a to: Predpeklie, Kruh posadnutosti, Kruh h**na a Kruh krvi. Tak ako napovedajú názvy samotných častí filmu, sledovanie snímky nie je žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Stačí tak spomenúť napríklad scénky s mučením, pri ktorých sa ozvú raňajky v žalúdku zrejme aj tým najostrieľanejším fanúšikom filmovej brutality, ale aj pálenie častí tela či pojedanie fekálií.

Napriek tomu, že bežnému človeku môže prísť Saló ako prehliadka sadistických scénok bez obsahu, nedá sa snímke uprieť Pasoliniho cit pre filmovú kompozíciu, výstavbu scény či využívanie protikladov, ako v prípade, keď kontrastne dokresľuje brutalitu sonátami klasických  hudobných skladateľov. Napriek vcelku brutálnemu kabátu je ale Saló kritikmi považovaná ako podarená sociálna kritika moci a autoritárskych režimov.

Kurióznym je aj fakt, že Pasolini sa nedožil premiéry samotnej snímky. No ak si myslíš, že odišiel z tohto sveta pokojne vo svojej posteli, si na omyle. Režisérova smrť budí totiž podobné kontroverzie ako jeho dielo. Pár mesiacov pred premiérou filmu sa mal totiž Pasolini  stretnúť so skupinkou mužov, ktorí mali odcudziť niekoľko kotúčov s nakrúteným materiálom filmu. Nájsť odpoveď na to, čo sa udialo po tomto údajnom stretnutí, nie je vôbec ľahké.

Pasoliniho telo bolo následne nájdené pohodené na futbalovom ihrisku. Podľa pitvy bol prejdený vlastným autom a mal rozdrvené genitálie. Tu ale vrahovia neskončili a telo navyše poliali benzínom a zapálili. Následne sa k činu priznal mladík Giuseppe Pelosi, no po 30 rokoch svoje doznanie stiahol. O čine sa tak už roky v kuloároch hovorí ako o mafiánskej vražde.

Nahý obed: Mimozemšťan v bare, divný chrobák a drogové delírium

Ak by meno nejakého režiséra nemalo chýbať vo veľkej sieni slávy hororu, určite by ním bol David Cronenberg. Ten totiž nestrašil publikum  len krvavými atrakciami a sériovými vrahmi v maskách. Cronenberg sa preslávil subžánrom „bodyhorror“, ktorý bol postavený na transformácii a biologických premenách z bežného človeka, vo väčšine prípadov, na niečo nechutné a poriadne odpudivé. Asi najznámejším príkladom je Cronenbergova Mucha, v ktorej sa Jeff Goldblum mení na humanoidné monštrum podobné prerastenej muche.

Cronenbergova tvorba je divnosťou a zvrátenosťou doslova presiaknutá. Z reťaze autorskej príčetnosti sa režisér odtrhol aj v adaptácii Williama S. Burroughsa Nahý obed. Cronenberg tak natočil akúsi antidetektívku s prvkami paranoidného špiónskeho trileru a ako už naznačuje názov, aj poriadnou dávkou surrealizmu.

Herec Peter Weller známy z pôvodného Robocopa, prepožičal tvár Williamovi Lee, deratizérovi, ktorý je závislý na zvláštnom žltom prášku. Toto hobby Leemu príliš neprospieva a hubič hmyzu má častokrát problém rozlíšiť, čo je realita, a čo naopak šialené výplody fantázie. Film je do istej miery biografickým zrkadlom a zachytáva určité čriepky života práve autora predlohy Burroughsa.

Ten taktiež nežil životom mnícha, častokrát prepadal drogovým avantúram a do análov šialených a zároveň tragických historiek sa zapísala aj tá, v ktorej bizarnou zhodou okolností zastrelil svoju druhú manželku. Tej v krčme pod vplyvom rôznych látok položil na hlavu jablko a snažil sa ho zostreliť ako povestný William Tell. Ako to dopadlo nie je ťažké uhádnuť.

Nahý obed sa ale preslávil aj vďaka Cronebergovej obsesii v šialených a dokonale remeselne odvedených maskách či animatronických bábkach. Nepripravený divák môže byť šokovaný napríklad z ikonickej scény, kde na Leeho  prehovorí obrí chrobák konzumujúci kurióznu drogu či pasáže, v ktorej sa písací stroj zmení na zvláštne sexuchtivé torzo. Maskéri taktiež odviedli kus dobrej roboty aj na mimozemšťanovi, na ktorého Lee na drinku narazí v jednom z orientálnych barov.

Tetsuo: Muž/stroj s vŕtačkou namiesto pohlavného údu

V šialených mantineloch „body horroru“ ešte zostaneme. Jedným z najkultovejších a zároveň najznepokojivejších zástupcov tohto podžánru je Tetsuo: Železný muž. Ide o legendárny kyberpunkový japonský film z roku 1989 s vcelku priamočiarym dejom. Snímka sleduje premenu hlavného protagonistu obludne sa transformujúceho v robotického mechanického muža.

Režisér Shinya Tsukamoto prišiel s prostou myšlienkou, no jej prevedenie na strieborné plátna bolo o to kontroverznejšie a desivejšie. Vizuálna stránka filmu totiž dodnes vie nadvihnúť obočie aj najväčším konzumentom filmovej divnosti. Pasáže, kde sa mladý muž mení na kovové monštrum v čiernobielom prevedení, nie sú určené práve na relaxačné nedeľné filmové popoludnie. Obzvlášť scéna, kde sa pohlavný úd hlavného hrdinu zmení na vŕtačku, je zhmotnením tých najsureálnejších nočných môr.

Podľa dobovej kritiky sa Tsukamoto šialenou paralelou snažil upozorniť na nebezpečnú industrializáciu Japonska po druhej svetovej vojne. Okrem svojej umeleckej vízie sa ale musel pasovať napríklad aj so vzburou vlastného štábu.

„Samotný film ale takmer stál za režisérovým bankrotom . Po vyčerpávajúcich 18 mesiacoch plánovania, natáčanie vyústilo do masovej vzbury štábu a u režiséra veľkého stresu,  že  s filmom takmer skončil,“ píše portál Anothermag.com. Film si ale aj po vyše troch desaťročiach nachádza svoje špecifické publikum a režisér sa stal doslova kultovou postavičkou podhubia japonského filmového undergroundu.

Mazacia hlava: Lynčovanie duše debutom Davida Lyncha

Keď sa hovorí o filmovej divnosti, vynechať meno Davida Lyncha by bolo doslova hriechom. Ten sa totiž stal pre milovníkov zvláštnych kinematografických skvostov pojmom. Vybrať z jeho filmografie ten najväčší klenot je vcelku sizyfovská úloha.

Lynchova celovečerná režijná cesta odštartovala ultrazvláštnym nezávislým počinom s názvom Mazacia hlava. Film z roku 1977 sa zameriava na Henryho Spencera v podani Jacka Nanceho, ktorý sa dá dokopy so svojou bývalou láskou, ktorej sa narodí dieťa, a to úplne nezapadá do škatuľky ružovolícich čerstvo narodených anjelikov. Spencer so svojím ikonickým účesom si tak prechádza existenciálnym prerodom pretkávaným surrealistickými víziami, indistriálnym hrmotením amerického predmestia a Lynchovou obsesiou v ľudských deformáciách.

Napriek grotesknej ohyzdnosti Lynchovho novorodenca Mazacia hlava analyzuje legitímnu a nadčasovú problematiku, a to strach z rodičovstva. Režisér zhmotnil averziu z niečoho nového a pred Spencerom sa otvára Sofiina voľba neľahkého rozhodnutia: Zostať a starať sa o svojho potomka alebo vziať nohy na ramená a naďalej si užívať slobodu bez záväzkov.

Vo veľkom sa taktiež špekulovalo, že zobrazené dieťa v Mazacej hlave je Lynchova vlastná dcéra Jenifer, ktorá ako malá trávila čas práve na pľaci. Paradoxne toto obdobie označovala sama ako šťastné.

Lynchov debut odpremiéroval na festivale Filmex v Los Angeles. Polnočné premietanie skončilo a podľa portálu sa stalo to, čoho sa autori boja najviac. Ticho…to ale napokon prehlušil hromadný aplaus a Lynch si tak mohol spokojne odfúknuť. Screenrant ešte dodáva, že diváci spokojní síce boli, ale okrem toho tiež boli absolútne šokovaní z toho, čo videli na plátne.

Holy Motors: V koži otca, mafiána, ale aj monštra loviaceho modelky

Leos Carax je jedným z najslávnejších francúzskych filmových autorov a antologická snímka Holy Motors patrí k jeho neskoršej tvorbe. Na prvý pohľad sledujeme bežný deň muža Oskara, ktorý trávi väčšinu svojho pracovného času na zadnom sedadle luxusnej limuzíny.

Snímka je ale rozdelená do epizód, ktoré opisujú práve Oskarove pracovné eskapády. Jeho náplňou práce je totiž meniť identity, a to aj za pomoci kurióznych a originálnych prezlečení. V každej „kapitole“ sa tak divák vydá spolu s Oskarom do nového bizarného dobrodružstva v koži odlišného charakteru.

Niekedy na seba vezme rolu bezdomovkyne, pomstychtivého gangstra, starostlivého otca, muža na smrteľnej posteli, ale napríklad aj podivuhodného indivídua menom Monsinieur Merde. Práve jeho príbeh je asi najšialenejšou sekvenciou filmu. Oskar tak na seba vezme podobu červenovlasého zarasteného podivína žijúceho v parížskych stokách, ktorý miluje „obedovať“ ruže a medzi jeho hobby patrí aj unášanie modeliek.

Holy Motors predstavuje absurdnú mozaiku filmových „kraťasov“, ktoré šialeným tempom skáču zo žánru do žánru a u diváka striedajú jednu kontrastnú emóciu za druhou.

Švýcarák: Nočná mora fanúšikov Harryho Pottera

Sú témy, ktoré pred skalnými fanúšikmi Harryho Pottera netreba otvárať, a to nedokonalosť zákonodarno-exekutívneho systému vo svete J. K. Rowlingovej a film Švýcarák. Dielo dvojice režisérov Daniela Scheinerta a Dana Kwana nemá so svetom kúzelnej školy nič spoločné, no okrem herca Paula Dana si v ňom zahral aj Daniel Radcliffe, ktorý v Hollywoode prerazil najmä ako introvertný študent mágie so záhadnou jazvou v tvare blesku. Film Švýcarák tak trochu pôsobí ako Radcliffova snaha urobiť za Potterovskou sériou hrubú a poriadne hlbokú čiaru.

Paul Dano v úlohe stroskotanca na opustenom ostrove sa rozhodne siahnuť na vlastný život, čo sa mu príliš nepodarí a namiesto toho na pláži narazí na vyplaveného Harry… pardon, Daniela Radcliffa. Namodralá patina pokožky tak nabáda k teórii, že Daniel je po smrti. Hlavný hrdina si mŕtvolu „zapožičia“ a na svojom ostrovnom tripe sa mu stáva akýmsi netradičným talizmanom a parťákom.

Švýcarák je v so svojej podstate príbehom priateľstva medzi naozaj neštandardnou dvojicou. A ak sa ti nástrel deja zdá divný, ver, že film sa ešte len rozbieha. Zombie Harry totiž aj rozpráva, vo filme nešetrí prdiacimi vtipmi a nechýba ani jazdenie na mŕtvole ako na vodnom skútri.

Srbský film: Nechutný gore na hrane zákona

V nihilistických šľapajách spomínaného Saló alebo 120 dní Sodomy kráčalo viacero snímok a jednou z nich je bezpochyby aj Srbský film. Snímka Srdjana Spasojeviča patrí medzi najkontroverznejšie filmové kúsky posledných  rokov. Príbeh sa točí okolo bývalej hviezdy filmov pre dospelých Miloša, ktorý má ženu a dieťa, ale aj hlboko do vrecka a túži zabezpečiť rodinu. Upíše sa tak projektu pochybného režiséra Vukmira. Ten plánuje natočiť epický pornografický film, do ktorého je vtiahnutý práve aj Miloš.

Srbský film bol kritizovaný pre naturalistické zobrazenie sexuálneho násilia a množstvo kritikov snímku označovali za snuff, teda film, v ktorom ide o prvoplánové zobrazenie skutočného násilia, sexu či trestných činov. Srbský film podľa množstva kritikov prekročil povestný rubikon dobrého vkusu a mal propagovať detskú pornografiu.

Ľudská stonožka: Šialený chirurg zošívajúci pocestných

Prehliadka filmových nechutností nekončí. Dvojica amerických turistiek uviazne na tripe po Európe niekde uprostred Nemecka, po tom, čo sa im pokazí auto. V nesprávny čas zaklopú na nesprávne dvere opustenej vily a namiesto pomoci sa zobudia v akejsi podzemnej nemocnici v rukách šialeného nemeckého chirurga, ktorý sa špecializoval na oddeľovanie siamských dvojčiat.

Turistky zisťujú, že nie sú jedinými väzňami zvláštneho podzemného komplexu a taktiež to, že chirurg voľný čas zabíja zošívaním náhodných turistov a vytvára tak akúsi „ľudskú stonožku“.

Film Ľudská stonožka z roku 2009 je dielom Tomyho Sixa a nadväzuje na tradíciu filmových sérií snažiacich sa upútať diváka najmä na šokujúce scény či explicitné násilie. Podľa portálu Screenant je Sixove diela „bodyhorror“ novej generácie. Je ním vraj práve vďaka nápadu bizarného chirurgického spojenia postáv do jedného organizmu. Práve tento detail bol tak šokujúcim, že si to uvedomoval aj samotný režisér a keď film ponúkal investorom, radšej ho z opisu projektu prezieravo vynechal.

„Trilógia Ľudská stonožka nie je určená bežnému publiku. Filmy sa totiž nezameriavajú len na samotný proces experimentu, ale najmä na potešenie antagonistov z utrpenia,“ píše portál.

Mroží muž: Ďalší šialenec, iné zviera v názve

V znepokojivom a násilnom duchu sa nesie aj mladší projekt Kevina Smitha Mroží muž. Autor je síce známy „zhúlenými,“ komédiami zo sveta ukecaných dílerov Jaya a Tichého Boba ako je Clerks či Flákači, no v neskoršej fáze tvorby Smith poriadne dupol na plyn. Vymanil sa zo žánru konverzačných komédií a začal autorsky experimentovať.

Mroží muž má podobný dejový oblúk ako dielo Tomyho Sixa, v ktorom hrá hlavnú úlohu naivný protagonista, šialený antagonista, tajomné sídlo a množstvo chirurgických operácií. Wallace je influencerom, ktorý sa rozhodne navštíviť v Kanade muža, ktorý si nechtiac japonskou katanou odsekol nohu a stal sa tak internetovou senzáciou.

Plánovaný rozhovor ale prekazí mužova predčasná smrť. Wallace tak hľadá materiál na ďalšiu šou a prečíta si bizarný inzerát, v ktorom niekto menom Howard Howe hľadá spoločníka, aby mu mohol rozprávať svoje námornícke historky.

Wallace je krátko po návšteve zvláštneho starca omráčený a zisťuje, že muž mu amputoval nohy. Ten sa ho postupne snaží fyzicky pretvoriť a štylizovať do úlohy mroža, ktorého stretol na svojich cestách a zachránil mu život.