Obnoviteľné zdroje na Zemi v niektorých prípadoch narážajú na svoje limity, ktorými je napríklad počasie alebo jednoducho striedanie dňa a noci, s ktorými bojuje predovšetkým solárna energia. Ako ale vysvetľuje The Conversation, ľudstvo sa snaží presunúť solárnu energiu priamo do vesmíru – existuje však aj o niečo jednoduchšie riešenie.

Testovalo ho Rusko

Alternatívou k elektrárňam budovaným priamo na obežnej dráhe môžu byť zrkadlá odrážajúce slnečné žiarenie na zemský povrch aj v noci. Takúto metódu zatiaľ testovalo len Rusko v roku 1993 pomocou družice Znamja-2, ktorá bola vybavená hliníkovým reflektorom s priemerom 20 metrov a mala preskúmať práve odrážanie žiarenia na Zem, kde by bolo zužitkované solárnymi elektrárňami.

K stavbe takýchto reflektorov, avšak oveľa väčších a efektívnejších, sa chcú niektorí odborníci vrátiť v nádeji, že ich prevádzku uľahčia moderné robotické systémy a zároveň obrovské rakety, ktoré znížia cenu letov do vesmíru. Medzi obavy patrí napríklad rušenie astronómie a životného prostredia ďalším svetelným smogom, avšak podľa vedcov je možné tieto reflektory od Zeme odvrátiť v momente, keď viac neprechádzajú ponad elektráreň.

Jeremy Buckingham / FLICKR

Pri reflektore umiestnenom na orbite vo výške 900 km má predstavovať ožiarená plocha asi 10 km, vďaka čomu je ideálne využitie pri väčších solárnych farmách umiestňovaných mimo obývaných oblastí. Prechod jedného takéhoto reflektoru má potenciál predĺžiť deň pre solárnu farmu o 15 až 20 minút na začiatku a na konci dňa, keď je dopyt po energii najvyšší.

Vyššia efektivita

V porovnaní s elektrárňami priamo na orbite sú zrkadlá o niečo efektívnejšie, keďže elektrárne potrebujú energiu odosielať na Zem prostredníctvom mikrovlnného žiarenia, ktoré spôsobuje vysoké straty. Reflektory navyše umožňujú zmenšenie úložísk elektrickej energie na Zemi, keďže dnes je potrebné vytvorenú energiu počas dňa uložiť na večer, keď je dopyt najvyšší a produkcia takmer nulová.

Finančne výhodné môžu byť takéto reflektory už v najbližších rokoch a podľa expertov dokážu fungovať až do 30 rokov, avšak zatiaľ nie je známy ich celkový dopad na životné prostredie z hľadiska emisií. Faktom však je, že nebude vyšší, než v prípade elektrární budovaných priamo na obežnej dráhe.