História pamätá najmä na víťazov a v prípade studenej vojny, respektíve presnejšie v prípade vesmírnych pretekov tomu nie je inak. Všetci dnes poznajú azda najväčší a najdôležitejší míľnik storočia, ktorým sa stalo pristátie ľudí na Mesiaci v rámci programu Apollo. Na povrch nášho strieborného suseda sa počas šiestich misií dostalo dvanásť astronautov zo Spojených štátov amerických, avšak zo žiadnej inej krajiny.

Vlastný mesačný program však mal prirodzene aj úhlavný nepriateľ USA, Sovietsky zväz, už od roku 1961, kedy misiu oznámil americký prezident John F. Kennedy. Sovietska mesačná raketa N1 však na rozdiel od svojho amerického protivníka Saturnu V nemala také šťastie a zásadne sa líšil aj pristávací modul. Testovanie sprevádzali obrie explózie a nešťastie.

N1 – sila, ktorú nedokázal spútať ani Sovietsky zväz

Za obrovskou raketou stál technický génius Sergej Korolev, ktorý počas svojho život pracoval na mnohých ikonických a kľúčových projektoch ako Sputnik alebo Vostok, na ktorom sa dostal do vesmíru prvý človek, Jurij Gagarin. Aktívny vývoj rakety N1 započal v októbri 1965, avšak jeho postup vážne poznačila Korolevova smrť. Raketa zažila štyri lety, z ktorých všetky skončili neúspechom.

Prvý let sa uskutočnil 21. februára 1969, len pár mesiacov pred pristátím misie Apollo 11 na Mesiaci. V prípade úspechu rakety N1 by mal Sovietsky zväz ešte vždy šancu uspieť a vesmírne preteky „vyhrať“ (je otázne, kto preteky skutočne vyhral, pretože takmer všetky ostatné míľniky dosiahli ako prví práve oni), čo považovali za nesmierne dôležité, keďže sa počas studenej vojny so Spojenými štátmi neustále predbiehali a snažili sa získať navrch. K víťazstvu nedošlo, namiesto toho zažili nepríjemný pád, informuje Jalopnik.

National Reconnaissance Office

Niekoľko sekúnd po štarte KORD (systém riadenia raketových motorov) vypol kvôli elektrickej chybe motor číslo 12. Pre zachovanie symetrického ťahu systém okamžite vypol aj motor číslo 24, avšak šesť sekúnd po štarte došlo k odtrhnutiu viacerých komponentov zo svojich upevnení v motore číslo dva vplyvom pogo oscilácie (oscilácia raketových motorov v dôsledku nestabilného spaľovania) začalo unikať palivo.

Tým ale katastrofa neskončila a ďalšie vibrácie spôsobili roztrhnutie palivového potrubia a nastal požiar, ktorý prepálil elektrické vedenie. KORD situáciu vyhodnotil ako problém s tlakom v čerpadlách a nariadil vypnutie celého prvého stupňa. Raketa dopadla na zem 183 sekúnd po štarte.

Prvý let mal vychytať chyby, druhý však zničil viac než len raketu

Prvý let síce skončil katastrofou, avšak technici mali k dispozícii množstvo dát a parametrov, pomocou ktorých mohli vychytať chyby a pokúsiť sa o ďalší let. Let rakety N1 so sériovým číslom 5L sa uskutočnil 3. júla 1969, len niekoľko týždňov pred americkým pristátím na Mesiaci. Bohužiaľ však šlo o ešte väčšiu katastrofu než ten prvý, pretože počas štartu explodovalo kyslíkové čerpadlo motoru číslo 8 a nastal požiar. Postupne zhasli všetky motory, okrem čísla 18, ktorý spôsobil naklonenie padajúcej rakety o 45°.

Parametre N1:

Výška 105,3 m
Hmotnosť 2750 t
Priemer 17 m (max.)
Kapacita nákladu 95 t (na nízku obežnú dráhu Zeme)
Ťah (prvý stupeň) 45 400 kN (Saturn V mal ťah 35 100 kN)
Počet motorov (prvý stupeň) 30 (NK-15, neskôr NK-33)

Explózia rakety N1 5L sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších výbuchov nespôsobených atómovou bombou a kompletne zdemolovala vzletovú rampu, ktorej rekonštrukcia trvala osemnásť mesiacov. Nádej na porazenie USA v pretekoch na Mesiac nezahynula v tichom tieni, ale v ohnivej guli a za sprievodu ohlušujúceho rachotu. Technici sa napriek tomu nevzdali a svoje šťastie skúšali ďalej.

NK-33 – motory, ktoré prežili aj pád režimu

Neskoršie verzie N1 používali motory NK-33, ktoré sa zachovali dodnes a využíva ich napríklad raketa Soyuz-2-1v. 36 raketových motorov NK-33 kúpil aj Aerojet a v roku 2013 sa uskutočnil let rakety Antares, ktorej prvý stupeň poháňali dva takéto motory. Šlo o ich vôbec prvý úspešný let a dôkaz, že sovietske snaženie nevyšlo navnivoč.

Modifikovaný motor NK-33 (AJ26) pred statickým testom. Zdroj: NASA

Parametre motorov NK-33:

Ťah 1638 kN
Špecifický impulz 297 s (pri atmosférickom tlaku okolia)
Hmotnosť 1222 kg
Palivo RP1 a tekutý kyslík
Tlak v spaľovacej komore 145,7 barov
Tretí a štvrtý let, definitívne rozlúčenie s Mesiacom

Let rakety so sériovým číslom 6L sa odohral takmer päť mesiacov po misii Apollo 14, treťom pristátí USA na Mesiaci, 26. júna 1971. N1 6L sa začala točiť rýchlosťou 6° za sekundu, avšak rýchlosť narástla až na 40° za sekundu a vozidlo sa kvôli veľkej štrukturálnej záťaži rozpadlo. Technici sa rozhodli raketu prerobiť a zásadne posilniť stabilizačný systém, ako aj systém KORD, pre ktorý zvýšili počet snímačov zo 700 na 13 000.

Prvý stupeň rakety N1 s 30 motormi. Zdroj: RSC Energia

Ani to však nestačilo a raketa N1 7L počas svojho štvrtého letu koncom roku 1972, keď už sa Spojené štáty chystali na poslednú misiu Apollo, utrpela ďalšiu katastrofu. Štart a prvotné stúpanie bolo síce úspešné, avšak po plánovanom vypnutí šiestich motorov v strede prvého stupňa za účelom zníženia záťaže spôsobilo, že nárazová vlna náhleho zastavenia roztrhla potrubie a opäť nastal požiar. Navyše explodoval motor číslo 4 a prvý stupeň sa nakoniec rozpadol, píše astronautix.

Zvyšné stupne sa oddelili a dopadli na zem, záchranný systém fungoval správne a dostal kapsulu do bezpečia. Napriek celkovému zlyhaniu však boli konečne na dobrej ceste a aj keď už preteky dávno prehrali, dostať sa na Mesiac bola ešte vždy otázka prestíže a sen mnohých vedcov a technikov.

Američania sa po Mesiaci prechádzali vo dvojiciach, sovietskych kozmonautov čakala samota

Kým pristávací modul misií Apollo dokázal dopraviť na povrch Mesiaca dvoch astronautov, jeho sovietsky protivník LK ponúkal miesto len pre jedného kozmonauta, píše RussianSpaceWeb. V prípade úspešného pristátia by sa teda po povrchu prechádzal len jeden osamelý človk, čo znie na jednej strane prekrásne a mysticky, na druhej však strašidelne a nebezpečne.

Veliteľský modul Soyuz 7K-LOK mal miesto pre dvoch členov posádky, takže celý systém mohol niesť naraz len dvoch kozmonautov narozdiel od troch astronautov kapsule Apollo.

Úspech nakoniec nedostal šancu, technológiu pochovali

Po štyroch neúspešných letoch súdruhovia naplánovali aj piaty. Raketa N1 8L bola pripravená a čakala na let naplánovaný na august roku 1974, avšak svojho debutu sa nikdy nedožila. V zásobe mali aj 9L, avšak program v máji zrušili a obe rakety rozobrali. Sen sa oficiálne rozpadol a Sovietsky zväz ani Rusko ľudí na Mesiac nikdy nedostali. Spojené štáty americké bohužiaľ ostávajú dodnes jedinou krajinou, ktorej občania kráčali po povrchu najbližšieho vesmírneho suseda. Rusko je však naďalej vesmírnou veľmocou a vyvíjajú nové systémy. Len nedávno vykonali test rakety Angara A5, ktorá má konkurovať v rovnakej kategórii ako Falcon 9.

Tretí stupeň rakety N1. Zdroj: RSC Energia

Je pravdepodobné, že v prípade trochu iného vývoja udalostí a prítomnosti Koroleva by sa N1 dostala do vesmíru oveľa skôr, než došlo k jej zrušeniu. Táto časová línia nás bohužiaľ opustila spolu s technickým géniom a technici si celkom očividne nevedeli dať s obludným strojom rady. Aj to však patrí k dobývaniu vesmíru, úspech nie je nikdy zaručený. Vesmírne preteky navyše v posledných rokoch ožívajú a vývoj rakiet zažíva nevídanú intenzitu.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

Články, ktoré hýbu svetom