Jazyk – schopnosť vytvárať nekonečné množstvo významov kombináciou zvukov do slov a viet – je výsadou človeka. No nové výskumy naznačujú, že základné stavebné prvky tejto schopnosti by mohli mať hlbšie evolučné korene, než sme si doteraz mysleli, upozorňuje Phys.org.

Pohľad na našu vlastnú minulosť

Vedci z viacerých európskych inštitúcií zaznamenali a analyzovali tisíce hlasových prejavov divých šimpanzov žijúcich v národnom parku Taï v západnej Afrike. Ich cieľom bolo preskúmať, do akej miery dokážu tieto primáty kombinovať výkriky a tým meniť či rozširovať význam svojich odkazov.

Hoci sa doterajšie výskumy sústredili na izolované výkriky primátov – často spojené s poplachom pred predátormi – tento výskum sa pozrel hlbšie na štruktúru kombinácií výkrikov. Vedci identifikovali 16 rôznych dvojkombinácií z 12 základných zvukov, ktoré šimpanzy používali naprieč rôznymi kontextmi. Výsledky ukázali štyri základné typy kombinácií, ktoré zodpovedajú princípom syntaxe známej z ľudských jazykov.

Niektoré kombinácie boli kompozičné – teda význam dvojice sa dal odvodiť zo zmyslu jednotlivých častí (napr. „kŕmenie“ + „oddych“ = kombinovaný stav). Iné však boli idiomatické, teda výsledný význam dvojice bol úplne nový, bez priameho vzťahu k významu jednotlivých výkrikov. To naznačuje kognitívnu schopnosť abstrakcie a učenia sa kontextových pravidiel.

Sú schopné prekvapivej komunikácie

Kľúčovým objavom tejto štúdie je zistenie, že väčšina šimpanzích výkrikov sa dá kombinovať do nových významov, čo doteraz nebolo preukázané v takejto šírke. Tento typ generatívnosti – schopnosti vytvárať nové významy pomocou obmedzeného súboru jednotiek – je základným princípom ľudskej reči.

Podobné zistenia boli nedávno zaznamenané aj u bonobov, čo posilňuje hypotézu, že spoločný predok ľudí a týchto primátov už mohol disponovať primitívnou formou kombinatorickej komunikácie.

Ešte donedávna sa komunikácia primátov považovala za pevne spojenú s emocionálnymi stavmi a nevhodnú ako základ pre evolúciu jazyka. Dnes však dôkazy ukazujú, že hlasové prejavy šimpanzov sú flexibilné, kombinovateľné a významovo bohaté. To znamená, že jazyk ako taký možno nevznikol „náhle“ u Homo sapiens, ale postupne sa vyvíjal v línii hominidov.

Tento výskum otvára nové možnosti pre štúdium jazykových koreňov a zdôrazňuje potrebu zachovať divé populácie veľkých opíc – nie len pre ich ochranu, ale aj pre lepšie pochopenie nás samých.

Čítajte viac z kategórie: Novinky