Christopher Nolan ju prirovnal k najlepšiemu dielu Star Wars, syn spisovateľa Franka Herberta zasa za najlepšiu adaptáciu, aká kedy vznikla. Po dva a pol ročnom čakaní do svetových kín dorazila druhá časť veľkovýpravného sci-fi Duna, ktoré uzatvára príbeh Paula Atreidesa na Arrakise.

O tom, že ide o jednu z najväčších filmových udalostí roka, netreba polemizovať. Dokazuje to napríklad aj skutočnosť, že nápor divákov na predpredaj vstupeniek bol pri spustení tak veľký, že americkej sieti kín AMC kompletne spadli servery.

Duna: Časť druhá do kín prichádza s prísľubom veľkoleposti, netreba sa ale nechať uniesť. Prvý diel síce ohúril majstrovským audiovizuálnym spracovaním, po stránke príbehu či vývoja postáv pre niektorých išlo o chladné dielo, do ktorého sa dalo iba ťažko zamilovať.

Väčšia a osudovejšia

Režisér Denis Villeneuve kritikom odkázal, že prvý film vyznie úplne inak po dopozeraní veľkého, bezmála trojhodinového finále. Knižnú sci-fi klasiku Franka Herberta totiž rozdelil na dve polovice – v prvej predstavil svet a pravidlá Duny, ktoré sú v zásade veľmi jednoduché a točia okolo vzácneho korenia na Arrakise. Kto ho ovláda, získava moc.  A kto má moc, ovláda vesmír.

Villeneuve predstavil znepriatelené rody Harkonnenov a Atreidesov a nastavil figúrky na šachovnici, ktorá sa však na konci prvého filmu poriadne prečistila. Zostali na nej iba Paul Atreides ako posledný zástupca svojho rodu spoločne s matkou Jessicou. Dvojica iba o vlások unikla smrti a presvedčila neoblomných Fremenov, aby ich nezabila, ale dala im šancu vo vlastných radoch.

Duna: Časť druhá začína doslova hodiny po konci prvého filmu a s predstavovaním predchádzajúcich udalostí sa nijak neobťažuje. Diváci, ktorí prvý diel videli naposledy pri jeho premiére na jeseň 2021 preto na začiatku budú tápať a poriadne loviť v pamäti.

Hlavnou témou prvej polovice je predovšetkým adaptácia Paula a jeho matky vo fremenskej spoločnosti, ktorá je vnútorne rozdelená a (ne)verí v príchod proroka. Kým jedna časť Fremenov je fanaticky presvedčená, že ním je Paul, tá druhá ho pokladá iba za podvodníka a cudzinca, ktorého by sa radšej mali zbaviť.

Paul sa preto ocitá v zložitej situácii a čelí silnému vnútornému rozpolteniu. Poháňa ho túžba postaviť sa na čelo Fremenov, nadobudnúť moc a pomstiť sa rodu Harkonnenov, no zároveň ho tlmí desivá vízia budúcnosti, v ktorej splnenie proroctva vyvolá Svätú vojnu po celej galaxii a ľudia budú zomierať v miliónoch.

Prerod postáv aj veľký paradox

V pozadí popritom nelení ani Jessica, ktorá v novej spoločenskej pozícii chladnokrvne hýbe nitkami a uvádza do pohybu svoje vlastné plány. Naplno tak využíva výcvik svojho rádu Bene Gesserit, aj keď tentokrát sleduje predovšetkým sebecké ciele, ktorým dominuje bezpečie Paula a naplnenie jeho proroctva.

Z krehkej matky z prvého filmu sa v pokračovaní stáva chladná a zatvrdnutá postava, ktorá sa pri ochrane rodiny neštíti zneužívať svoje postavenie. To však platí aj o Paulovi, ktorý v druhom filme výrazne dospieva a stráca ideály. Paul už nie je mladík, ktorý sa môže opierať o svojich poradcov a nechávať rozhodnutia na svojho otca. Na všetko zostal sám a svoj rešpekt medzi Fremenmi si musí zaslúžiť.

Práve prerodu Paula v sľúbeného mesiáša Villeneuve vo svojom epose venuje ústrednú pozornosť. Na jeho pozadí zároveň rozoberá hľadanie identity a náboženský fanatizmus, kľúčové ingrediencie, s ktorými Duna 2 vo veľkom pracuje.

Na rozdiel od prvého filmu je hlavným postavám venovaná výrazne väčšia pozornosť a vidíme ich aj v intímnej rovine. Špeciálne zaujímavé je sledovať kontrastný vzťah medzi Paulom a Chani, ktorá Paula síce miluje, no zároveň ho odmieta slepo nasledovať ako vyvoleného proroka.

Strhujúci zážitok

Denis Villeneuve v Duna 2 opäť ukazuje svoj jedinečný štýl rozprávania, v ktorom dáva prednosť vizuálnej stránke a celkovej atmosfére pred tradičnými dialógmi. Samotný režisér už viackrát povedal, že dialógy vo svojich filmoch považuje skôr za vedľajší produkt a radšej za seba necháva rozprávať vizuál.

Pri žiadnom z jeho filmov to neplatilo viac ako pri Dune. Villeneuve si aj tentokrát dáva načas a po krátkej akčnej úvodnej pasáži opäť ukazuje piesočný Arrakis v celej svojej sile. Každý záber, každé zobrazenie piesočnatej krajiny je vyšperkované k dokonalosti.

Skúsenosť výrazne umocňuje hudobný sprievod Hansa Zimmera, ktorý sa nenápadne dostáva pod kožu, len aby v kľúčových momentoch gradoval do zdrvujúceho zážitku. Zimmer v tomto prípade nevytvoril žiadny dominantný soundtrack ako pri Gladiátorovi či Pirátoch Karibiku, bolo by to na škodu. Namiesto toho hudba funguje v dokonalej synergii s obrazom a premieta sa do jedného z najsilnejších audiovizuálnych opojení posledných rokov.

Momentov, ktoré vo filme naženú zimomriavky, je hneď niekoľko. K najsilnejším patrí osedlanie červa alebo naplnenie proroctva, pri ktorých sa v sále doslova zastavil dych. Divák vďaka osobitej atmosfére a špičkovému vizuálu prežíva každý pohyb a v nejednom momente sa cíti, akoby sa na Arrakise ocitol sám.

Režisér šliapol na plyn aj pri akčných pasážach, ktoré sa v prvej polovici filmu sústreďujú predovšetkým na partizánsku vojnu a menšie šarvátky. Napätie v pozadí ale nemilosrdne narastá a všetko speje k veľkolepému finále, ktoré to už rozbalí v plnej paráde.

Duna: Časť druhá výrazne nabrala na osudovosti, je lepšia a krajšia vo všetkých smeroch. Nestáva sa často, aby pokračovanie tromflo originál, no v tomto prípade to platí do bodky. Nielen to. Druhý film skvele dopĺňa aj predchodcu a dáva mu nový rozmer.

Nie je to bez chýb

Bezmála trojhodinový epos zároveň patrí k veľkým paradoxom. Nielen, že počas sledovania vôbec nenudí, ale dokonca by si zaslúžil o pár desiatok minút navyše. Zamrzí napríklad zobrazenie Harkonnenov, ktorí by si jednoznačne zaslúžili väčší čas na plátne.

Stellan Skarsgard ako Vladimir Harkonnen je vzácne odpudivý, to isté platí aj o jeho synoch, ktorých by sme mohli vidieť viac. Dvojnásobne sa to žiada predovšetkým pri novej postave v podaní fenomenálneho Austina Butlera,  ktorá sa do pamäte mnohých divákov nezabudnuteľne zapíše ikonickou čiernobielou scénou v aréne.

Viac času by si zaslúžila aj záverečná tretina filmu, ktorá až priveľmi rýchlo predstaví viacero kľúčových momentov. Či už je to naplnenie proroctva, záverečná bitka, osud Harkonnennov alebo rozhovory s Imperátorom a jeho družinou, Villeneuve akoby si uvedomil, že mu došiel čas a všetko sa snaží vtesnať do krátkeho priestoru. Niektoré zo silných scén tak nedosahujú svoj plný potenciál, čo platí aj o viacerých vedľajších postavách.

Otázne tiež je, ako veľmi finále divákov uspokojí. Bez prezrádzania totiž možno povedať, že záver slúži ako predmostie k omnoho väčšiemu príbehu, ktorého by sme sa mali dočkať v podobe Duna 3. Príbeh Arrakisu je možno uzavretý, hlavné postavy ale ešte nepovedali posledné slovo, čo je na otvorenom konci cítiť.

Villeneuve už dávnejšie avizoval, že by rád natočil aj tretí film, ku ktorému píše scenár, nad jeho vznikom ale momentálne visí otáznik. Všetko bude záležať od tržieb čerstvej novinka, ktoré by podľa analytikov mohli smerovať k miliarde.

Pri takýchto zárobkoch sa Duna 3 javí ako hotová vec, aj pri podobnom scenári ale film nepríde skôr ako za niekoľko rokov. Kanadský režisér sa totiž medzičasom upísal aj ďalšiemu projektu. Finále Duna: Časť druhá preto prichádza s drobnou príchuťou sklamania. Nie kvôli samotnému vyvrcholeniu, ako skôr kvôli ďalšiemu nekonečnému čakaniu na pokračovanie.

Na nedostatky v podobe urýchleného finále alebo malej pozornosti vedľajším postavám divák s radosťou zabudne predovšetkým v kine. Duna: Časť druhá totiž po stránke audiovizuálneho zážitku patrí k vrcholom posledných rokov a dvojnásobne to platí pri IMAX formáte. Ak sa tento rok oplatí nejaký film vidieť na veľkom plátne, je to práve tento.