Arktída sa v posledných rokoch mení z geografickej periférie na strategické centrum pozornosti veľmocí. Topenie morského ľadu otvára nové námorné trasy, sprístupňuje nerastné suroviny aj energetické zdroje a zvyšuje vojenský význam regiónu. No popri politických ambíciách a vojenských plánoch naráža moderný svet na tvrdú realitu: extrémny chlad severu dokáže paralyzovať aj tie najpokročilejšie technológie, aké dnes armády majú.

Arktída je prostredie, ktoré sa nedá „oklamať“ výkonom procesorov ani umelou inteligenciou. Je to priestor, kde materiálové vlastnosti, fyzika a spoľahlivosť základných komponentov rozhodujú viac než softvér. A práve tu sa ukazuje, že veľká časť súčasnej vojenskej techniky bola navrhnutá pre podstatne miernejšie podmienky. Na túto kuriozitu upozornil portál TechSpot.

Keď mráz mení špičkovú techniku na šrot

V globálnych debatách o kontrole Arktídy už nejde len o geopolitiku. Čoraz viac sa ukazuje, že rozhodujúcim faktorom je technológia a jej limity. Počas vojenského cvičenia siedmich krajín v severnej Kanade začiatkom tohto roka americké terénne vozidlá určené pre arktické podmienky prestali fungovať už po 30 minútach. Dôvod bol banálny a zároveň fatálny: hydraulické kvapaliny v mraze stuhli. Podobnú skúsenosť mali aj švédski vojaci, ktorým nočné videnie v hodnote 20-tisíc dolárov zlyhalo po tom, čo hliníkové kryty pri teplote –40 stupňov Celzia jednoducho popraskali.

Extrémny chlad tu neznamená len znížený komfort, ale zásadnú transformáciu vlastností materiálov. Gumové tesnenia tvrdnú a začnú pretekať, mikroskopické stopy vlhkosti sa menia na ľad, ktorý dokáže roztrhať čerpadlá, a bežná elektroinštalácia s PVC izoláciou sa láme ako sklo. Oleje a mazivá hustnú do konzistencie sirupu, čo môže jediným zamrznutím vyradiť riadenie lietadla, odpaľovacie zariadenie rakiet či radarové systémy.

Stephanie Wissel/Penn State (Úprava redakcie)

Aj samotné zásobovanie energiou sa v Arktíde mení na logistickú nočnú moru. Jedna zo spoločností nedávno ponúkla nabíjačku batérií pre švédske ozbrojené sily s hmotnosťou viac než 180 kilogramov. Takéto zariadenie by sa však v prachovom snehu doslova utopilo skôr, než by sa dostalo k vojakom. „Problém je v tom, že mnohí v priemysle nemajú ani tušenie, čo ľudia v teréne skutočne potrebujú,“ povedal pre The Wall Street Journal Frederik Flink, veliteľ medzinárodného výcvikového krídla v švédskom Subarktickom centre boja. Ako dodal, vojaci síce vedia, čo by od techniky chceli, no ich predstavy sú „pravdepodobne technicky nerealistické“.

Drony, AI a digitálna vojna narážajú na realitu severu

Moderné bojiská, najmä na Ukrajine, ukázali silu dronov, rýchleho prenosu dát a analytiky založenej na umelej inteligencii. V Arktíde však tieto nástroje strácajú spoľahlivosť. Bežné kvadrokoptéry poháňané batériami majú v mrazivom vzduchu minimálny dolet a digitálna komunikácia degraduje pri geomagnetických búrkach, ktoré sú v polárnych oblastiach bežné.

Drony určené pre sever musia využívať letecké palivo alebo naftu, disponovať systémami odmrazovania a zvládať silný vietor. To ich robí ťažšími a komplikuje ich nasadenie, často až do bodu, keď potrebujú dráhu alebo príves na štart. Umelá inteligencia navyše v riedko osídlených oblastiach naráža na nedostatok dát. Zatiaľ čo na východe Ukrajiny má k dispozícii hustú infraštruktúru, cestnú sieť a množstvo senzorov, v severnej Škandinávii či Fínsku žije v priemere len päť ľudí na štvorcovú míľu. Bez dát strácajú „inteligentné“ systémy svoju hlavnú výhodu.

Situáciu komplikuje aj samotná obloha. Polárna žiara, fascinujúca pre turistov, vytvára magnetické poruchy, ktoré narúšajú rádiovú aj satelitnú komunikáciu. Satelity na rovníkovej obežnej dráhe sa vo vysokých zemepisných šírkach javia nízko nad obzorom alebo úplne miznú, čo výrazne obmedzuje príjem signálu a zvyšuje účinnosť rušenia.

Nórsky telekomunikačný regulátor Nkom zaznamenal v roku 2019 šesť prípadov rušenia GPS vo východnom Finnmarku. V roku 2022 ich bolo už 122 a koncom roka 2024 sa rušenie stalo natoľko bežným, že úrad prestal viesť presnú evidenciu. Aj preto sa v septembri na nórskom ostrove Andøya stretlo viac než sto firiem na podujatí Jammertest, kde testovali arktický komunikačný hardvér od atómových hodín až po antény. „V Arktíde, kde máte extrémne počasie a žiadnu priamu viditeľnosť, môže byť rušenie kritické,“ vysvetlila Heidi Andreassen, spoluzakladateľka Testnor. „Pred pár rokmi to nikoho netrápilo, pretože to bolo zriedkavé. Dnes je to každodenný problém.“

Institute for Marine and Antarctic Studies / Pixabay

Nové riešenia prichádzajú zo súkromného sektora

Práve súkromné firmy dnes čoraz častejšie preberajú iniciatívu. Inšpirované skúsenosťami z Ukrajiny a kozmického výskumu vznikajú projekty, ktoré sa snažia navrhovať technológie od základu pre polárne podmienky. Britskí polárnici Ben Saunders a Frederick Fennessy založili startup Arctic Research and Development, ktorý vyvíja autonómne systémy a mapovací softvér špeciálne pre Arktídu. Svoj prístup prirovnávajú k „miniatúrnemu vesmírnemu programu“.

Ich tím testuje zariadenia v špecializovanej mraziacej komore na vidieku v Anglicku, kde dokážu simulovať teploty až –70 stupňov Celzia. Jedným z prototypov je Icelink, oranžový komunikačný uzol veľkosti kufra s hmotnosťou približne 18 kilogramov, ktorý kombinuje vysokorýchlostné spojenie, GPS antény a batérie s dlhou výdržou. Saunders má pritom osobnú skúsenosť s krehkosťou techniky v extréme. Počas sólovej expedície k severnému pólu ho zlom viazania na lyži prinútil vzdať sa výpravy v hodnote 200-tisíc dolárov.

Arktída tak zostáva miestom, kde technologická pýcha naráža na surovú realitu.

Čítajte viac z kategórie: Novinky