Po Oppenheimerovi či plánovanej filmovej epickej freske Napoleon máme ďalšieho kandidáta na film roka. Aktuálne do filmových vôd hodil poriadny balvan otec modernej gangsterky Martin Scorsese. Brány slovenských a svetových multiplexov sa totiž rozleteli po nástupe dlhoočakávanej filmovej bomby tejto sezóny, a to biografickej krimimozaike Vrahovia mesiaca kvetov.

Scorsese tak opäť stavil na autorskú istotu a oprášil staronový overený recept popretkávaný jeho filmografiou ako latentný rasizmus mestečkom Fairfax v raných rokoch 20. storočia. Okrem iného sa mu podaril aj poriadny husársky kúsok a magnetickým putom filmovej chémie priviedol na jedno plátno legendy kinematografie ako Roberta De Nira a Leonarda DiCapria, ktorí už dekády patria do Scorseseho portfólia dvorných hercov.

80-ročný režisér zároveň skĺbil dve polohy, v ktorých sa cíti, ako ryba vo vode, a to dobovú kriminálku s biografickým spektáklom, ktorý predstavuje mrazivý obraz rozorvaných dejín Spojených štátov.

Scorsese tak kino novinkou rozbíja silou stavbárskeho kladiva predsudok o režisérovi patriacom do starého železa a zároveň dokazuje, že je stále nielen ostrieľaným remeselníkom, ale autorom chameleónom, ktorý vie aj divákovi 21. storočia naservírovať príťažlivý blockbuster.

Čierna kapitola dejín, na ktorú by Amerika najradšej zabudla

David Grann sa bestsellerom Vrahovia mesiaca kvetov rozhodol otvoriť hnisajúcu ranu amerických dejín nasiaknutú rasizmom a xenofóbiou a Martin Scorsese do nej ešte s eleganciou boxera šmaril za hrsť soli.

Filmový veterán sleduje príbeh mestečka a obyvateľov amerického Fairfaxu očami Ernesta Burkharta s vizážou Leonarda DiCapria, ktorý sa vracia z frontu a pod svoje krídla ho prichýli na oko dobrosrdečný lokálny dobrodinec William Hale (Robert De Niro).

Ernest, ktorý nie je práve najostrejšou ceruzkou v peračníku, sa tak ocitá v špecifickej komunite indiánskeho kmeňa Osadžov, ktorí sa doslova kúpu v bohatstve oceánov ropy. Kmeň nabral obrovské majetky zhodou náhod a šťastia vďaka čiernemu zlatu, ktoré driemalo v pôde, ktorú obýval kmeň.

Pôvodní obyvatelia nového kontinentu tak šmahom rituálnej kmeňovej fajky vystriedali lov zvery a preháňanie sa po holých pláňach za luxus, „belošské“ móresy, strieborný príbor, rýchle autá a honosné sídla.

Osadžovia tak žijú v akejsi dusnej symbióze s „belochmi“, ktorí na prvý pohľad kmeň tolerujú a dokonca sa oba svety pretkávajú vďaka manželským zväzkom a novým láskam. Lepidlom kurióznej komunity, ale nie je empatia a rasová súdržnosť, ale chladnokrvný kalkul a nahodený háčik na majetky bohatých Osadžov.

Na Fairfax postupne padne tieň vrážd a členovia kmeňa čelia čoraz desivejším vyhliadkam. V náhodných nešťastiach sa postupne vyplaví vzorec a je jasné, že Osadžovia sa dostali na mušku chamtivých vrahov.

Ernest sa tak ocitá medzi dvomi mlynskými kameňmi, strýkom Haleom a novou láskou Mollie, ktorá taktiež sedí na pretlakovanom hrnci ropy. Vraždenie naberá na obrátkach, čísla mŕtvych Osadžov pribúdajú a z lokálneho tŕňa v päte indiánskeho kmeňa sa stáva celoštátna tikajúca bomba.

Sériového vraždenia sa postupne ujme novozriadená špeciálna jednotka FBI a svet malomestského zločinu naráža na sofistikované metódy mužov v dlhých kabátoch a klobúkoch, s analytickými móresmi oháňajúcimi sa menom J. Edgara Hoovera.

Tak ako sa predpokladalo, Scorsese si nesplnil len rutinérsku povinnosť uctievaného remeselníka, ale strhol náplasť z rany modernej Ameriky, ktorá môže aj po rokoch narušiť komfortnú zónu nacionalistom s tunelovým videním. A to nielen tým, ktorí prisahajú na hviezdy a pruhy americkej zástavy.

Režisér s veľkým R

Scorsese už v prvých minútach dokazuje, že filmový jazyk ovláda možno plynulejšie ako svoj rodný a už úvodná strihová montáž zalepí ústa možným skeptikom. Podobne, ako v jeho kultovke Mafiáni rozhodujú prvé minúty, ktoré vypália do podvedomia diváka, že Scorsese aj po ôsmom krížiku na konte, vie udrieť na poriadne štýlovú strunu.

Až kurióznym je, že triapolhodinový filmový kolos držia pokope detaily, ako napríklad basová linka prelievajúca sa zo scény na scénu a zo záberu na záber. Melódia je akýmsi klaksónom upozorňujúcim na to, že hrdinovia stoja na vratkej pôde. Podobnými drobnými vláknami Scorsese popretkával celý film, pateticky povedané, ako obrovský gobelín.

Kameňom úrazu je na prvý pohľad štedrá stopáž 206 minút. Scorsese sa síce snaží udržať pozornosť diváka všetkými trikmi a tipmi ostrieľaného filmára, no naskakujúce minúty postupne nutkajú reflexívne pozrieť na hodinky.

Brutalita, ktorá ťa odrovná

Režisér zvolil až pragmatický opis hrozivých udalostí, ktoré pitvá s analytickou presnosťou vojenského chirurga. Dej zbavil pátosu a prázdnych emócií a skrátka skladá na seba jednotlivé filmové vrstvy, ktoré postupne odhaľujú divákovi konkrétne úmysly a jednanie postáv.

Táto Scorseseho pracovná metóda je obzvlášť vypuklá pri vyobrazení násilia, ktoré je hnacím motorom snímky. Podobne ako v minulosti, aj vo Vrahovia mesiaca kvetov Scorsese nestavil na opulentnosť, ale predovšetkým na moment prekvapenia. Násilie je v novinke hrozivé svojou učebnicovou opisnosťou a chladnou formálnosťou.

Postavy konajú tak, ako konajú, a to zo zištných dôvodov, bez emócií a vypočítavo, dokonca až zvrhlo letargicky. Scorsese vraždy zobrazuje ako nástroj, či nutné zlo na cestičke k moci, peniazom a majetku.

Filmové figúrky vrahov tak vraždenie stavajú hierarchicky niekde k bežným denným úkonom, ako je osedlanie koňa, odmodlenie Otčenáša v kostole či vypitie rannej kávy. Režisér si tak takticky emócie šetrí a dávkuje ich najmä v scénach, kde hrá hlavnú úlohu rodina a vzťahy.

DiCaprio s De Nirom mieria po zlaté sošky

Kapitolou samou o sebe je, samozrejme, herecký ansámbel, ktorý si Scorsese roky hýčka a teraz spojil v jednom snímku hviezdy ako DiCaprio a De Niro. Dvojica svojím výkonom už klasicky s magnetickou príťažlivosťou k sebe lanári ďalšie oscarové nominácie.

Obzvlášť fascinujúcim je DiCaprio, ktorý prepožičal svoje herectvo postave Ernesta. Ten vajatá niekde medzi polohou naivného fešáčika s krivým úsmevom a ikonickým úškľabkom a bábkou v rukách mocných autorít mesta.

DiCaprio sa hrá s výrazivom postavy, dáva jej vizuálny punc človeka, ktorému by ste jednu okamžite uvalili. Zároveň však Scorsese s DiCapriom vystavali postavu antihrdinu, ktorého nelogicky milujete a hltáte jeho bizarné a hlúpe rozhodnutia.

V trojhodinovom hereckom ringu mu sekunduje De Niro, ktorý stavil na charakterový kontrast v štýle Dr. Jekylla a pána Hydea. Klame telom a herectvom a dávkuje tak odtiene svojej postavy tak, aby šokoval a zároveň diváka postavil do nezávideniahodnej pozície.

DiCaprio a De Niro totiž nútia návštevníka kina k empatii k postavám, ktoré by slušný človek na ulici zrejme obišiel orbitálnym oblúkom. V dvojici postáv sa preto mieša dobro a zlo v akúsi emočnú šeď a Scorsese pomocou hercov ponúka nefalšovaný smrad človečiny.

Provokatér Scorsese zaťal opäť do živého

Scorsese tak v konečnom dôsledku uvaril biják, ktorý veľkoryso opisuje dôležitý moment amerických dejín, no s presahom aj mimo mantinelov konkrétnych štátnych hraníc. Režisér pitvá nádorové ochorenie dejín, ktoré sa svojou naliehavosťou a myšlienkovou univerzálnosťou dá aplikovať aj do spoločensko-kultúrneho prostredia akéhokoľvek národa a štátu. Teda pokojne aj Slovenska a Slovákov.

Odvrátenou stranou snímky je do istej miery jej nediváckosť. Nejde len o spomínanú nafúknutú stopáž, ale aj určité Scorseseho dramaturgické riešenia, ktoré nemusia úplne sedieť každému návštevníkovi kina.

Scorsese ale zároveň opäť dodal filmový produkt, na ktorý sa bude spomínať aj po rokoch s patinou filmovej udalosti v podvedomí. Nejde len o naskočenie do komfortnej zóny Scorseseho autorstva, opäť totiž zatína do živého a tak trochu robí to, čo mu ide najlepšie. Provokuje a dráždi.