Najväčšia planéta našej slnečnej sústavy zrejme nebola vždy taká, ako ju poznáme dnes. Podľa novej štúdie zverejnenej v Nature Astronomy totiž kedysi Jupiter vyzeral úplne inak. Bol dvakrát väčší a jeho magnetické pole bolo 50-násobne silnejšie než to súčasné. Zistenia zásadne menia náš pohľad na to, ako sa formoval nielen samotný Jupiter, ale aj celá slnečná sústava. Na tému v tlačovej správe upozornil portál Phys.

Keď planéta rástla a sústava sa formovala

Za štúdiou stoja planetárny vedec Konstantin Batygin z Caltechu a astrofyzik Fred C. Adams z Univerzity v Michigane. Namiesto toho, aby sa spoliehali na nie celkom presné modely založené na odhadoch o hustote plynov alebo zložení jadra, rozhodli sa ísť inou cestou.

Skúmali dva menej známe mesiace Jupitera, Amaltheu a Thebe, ktoré obiehajú veľmi blízko pri planéte. Práve drobné odchýlky v ich obežných dráhach sa ukázali byť kľúčom k odhaleniu Jupiterovej pradávnej podoby.

K. Batygin

Štúdia sa zameriava na obdobie približne 3,8 milióna rokov po vzniku prvých tuhých látok v slnečnej sústave. Teda zhruba v čase, kedy sa prachovo-plynový disk, z ktorého vzišla slnečná sústava, začal postupne rozplývať.

Batygin a Adams vypočítali, že v tomto období mal Jupiter asi dvojnásobný polomer v porovnaní s dnešným stavom, pričom v takomto gigantickom stave generoval magnetické pole obrovskej intenzity (zhruba 50-násobok súčasnej intenzity). Práve tieto parametre pomohli vedcom vytvoriť jasnejší obraz o tom, ako vyzeral Jupiter v ranej fáze svojej existencie.

Minulosť zapísaná v gravitačných stopách

Jedným z najzaujímavejších aspektov novej štúdie je aj to, že vedci nemuseli pracovať so zložitými modelmi plnými nejasností a predpokladov. Namiesto toho sa im podarilo získať kľúčové informácie z presne merateľných parametrov, konkrétne z jemných výkyvov v obežných dráhach Jupiterových vnútorných mesiacov.

Tieto nenápadné odchýlky, v kombinácii so známymi fyzikálnymi zákonmi ako je zachovanie momentu hybnosti, umožnili rekonštruovať, ako planéta vyzerala pred miliardami rokov.

NASA

„Je neuveriteľné, že aj o 4,5 miliardy rokov v sebe slnečná sústava stále nesie dôkazy o svojich začiatkoch,“ hovorí Adams. Jeho kolega Batygin dodáva, že ich „cieľom je pochopiť vlastný pôvod. A každé nové zistenie, ako toto, nám dáva pevný bod, na ktorom môžeme vystavať príbeh o tom, ako sa celá sústava vyvinula“

Ich zistenia zároveň zapadajú do mozaiky existujúcej teórie tzv. akrécie jadra, teda procesu, pri ktorom sa z malého pevného základu plynného obra postupne vybudovala obrovská planéta.

Jupiter tak opäť potvrdzuje svoju úlohu hlavného „architekta“ slnečnej sústavy a to nie len kvôli svojej súčasnej hmotnosti a gravitácii, ale najmä vďaka svojej úlohe v raných kapitolách jej histórie.

Čítajte viac z kategórie: Novinky