Najväčšia záhada Mesiaca je odhalená. Analyzovali 50-ročné vzorky hornín z letov Apollo

Vzorky, ktoré priniesli na Zem misie Apollo v rokoch 1968 až 1972, so sebou nesú jeden veľký otáznik. Vedci do dnešných dní nevedia objasniť, prečo niektoré z týchto mesačných skál nesú podpis silného magnetického poľa, keď Mesiac v súčasnosti žiadne magnetické pole nemá.

Na tému upozornili vedecké portály ScienceAlert a Phys.

Magnetické pole na Mesiaci

Analýza hornín z Mesiaca ukázala, že aj kusy staršie ako 3 miliardy rokov vznikli v prítomnosti minimálne tak silného magnetického poľa, aké ma v súčasnosti naša planéta. Vzhľadom na to, že Mesiac je na vytvorenie takého silného magnetické poľa príliš malý a chladný, nie je jasné, ako to dokázal.

Kráter Mesiaca zachytený z modulu Apollo 13. Zdroj: NASA

So zaujímavým vysvetlením prišli vedci zo Stanfordskej a Brownovej univerzity vo svojej štúdii publikovanej v žurnále Nature Astronomy. V práci experti navrhujú, aby Mesiac mal namiesto jedného silného magnetického poľa niekoľko prerušovaných.

Všetko sa malo odohrať ešte počas prvej miliardy rokov existencie Mesiaca, kedy jadro nášho prirodzeného satelitu nemalo oveľa vyššiu teplotu ako plášť, ktorý ho obklopuje. To znamená, že teplo z vnútra Mesiaca sa nemalo kam rozptýliť a v jadre nedochádzalo ku silnej konvekcii roztaveného kovu.

NEPREHLIADNI:
VEDCI: Po prvý raz sme našli vodu priamo na Mesiaci, vďaka výnimočnej sonde

Práve tento pohyb roztaveného materiálu je zodpovedný za generovanie magnetického poľa našej planéty. Ako však vzniklo magnetické pole na Mesiaci, keď mu chýba takéto „jadrové dynamo“? Odpoveďou by mohli byť potápajúce sa kamene.

Chaos v jadre Mesiaca

Podľa akceptovaných teórii bol raný Mesiac pravdepodobne pokrytý obrovským oceánom roztavených hornín, pričom keď sa tento astronomický objekt začal pomaly ochladzovať, horniny začali tuhnúť – no všetky inou rýchlosťou.

NASA

Najhustejšie minerály ako olivín a pyroxén sa ochladili ako prvé a prvé aj klesali na dno tohto oceánu. Keď sa vrstva titánu napokon tesne pod kôrou Mesiaca dokázala vykryštalizovať, bola hustejšia a masívnejšia, ako minerály tuhnúce pod ňou.

Keďže boli tieto horniny bohaté na titán ťažšie ako látky pod nimi, začali sa prepadať cez plášť až do jadra.

V štúdii vedci v podstate modelovali dynamiku procesu potápania titánových útvarov do jadra Mesiaca. Simulácie ukázali, že tieto útvary sa pravdepodobne premenili na asi 60 km veľké kvapky, ktoré prerušovaným spôsobom klesali k jadru zhruba miliardu rokov.

Každá jedna takáto kvapka, ktorá spadla až na „dno“ Mesiaca, spôsobila obrovský chaos. Keďže tieto ozrutné kvapky mali oveľa nižšiu teplotu ako jadro, ich vzájomný kontakt a veľký teplotný rozdiel medzi nimi spôsobil zväčšenie konvekcie jadra. Toto zväčšenie mohlo byť postačujúce na vytvorenie magnetického poľa na Mesiaci, ktoré mohlo byť prinajmenšom tak silné, ako magnetické pole našej planéty.

Z výsledkov štúdie vyplýva, že počas prvej miliardy rokov existencie Mesiaca sa tento dej mohol odohrať až 100-krát, pričom každá takáto udalosť mohla vytvoriť magnetické pole trvajúce zhruba 100 rokov.

Uvedený model nielenže objasňuje to, prečo vzorky z Mesiaca privezené misiami Apollo nesú podpis magnetického poľa, ale i to, prečo tieto horniny vykazujú odlišné magnetické podpisy. Skrátka a jednoducho, magnetosféra Mesiaca nebola konzistentným javom.

Čítajte viac z kategórie: Novinky