Slovenský film roka dorazil do kín. Je temný a plný brutality, oplatí sa ale pozrieť? (RECENZIA)

Móda ľadviniek, šušťákových súprav či diskotékových šlágrov v podaní Maduaru sú len malým príkladom toho, že niektoré veci z 90. rokov by sa už nikdy nemali vrátiť. Slovensko však v tej dobe malo oveľa väčšie problémy ako nevkusné módne výstrelky a v čiernej diere, ako našu krajinu vtedy nazval Západ, sa zrodilo drsné zločinecké podsvetie, ktorého vyčíňanie desí ľudí dodnes.

Práve smutná epocha našich dejín je nosnou témou aktuálne premietaného filmu MIKI, ktorý prerozpráva zrod najväčšieho mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka. Ten sa dokázal v chaose zmien a politickej situácie rýchlo zorientovať a bez štipky morálnych zábran dosiahol až na samotný vrchol vtedajšej mafiánskej scény.

Slovenskí „Godfellas“

Tvorcom filmu MIKI je mladý talentovaný režisér Jakub Kroner, ktorý sa drsným stránkam našej spoločnosti plných rôznych nástrah a zločinu venoval už v snímkach Bratislavafilm či Lóve. Tentokrát sa pod scenáristickou taktovkou uznávaného Mira Šifru vrhá do skutočného príbehu, ktorý je celospoločenskou traumatizujúcou témou nepretržite už takmer od samotného vzniku Slovenska.

Joseph Marčinský/PubRes

Film tak aktuálne sprevádzajú aj kritické hlasy a obavy z glorifikácie vtedajšieho násilia a prehnanej idealizácie hlavného antihrdinu. Vynárajú sa aj otázky, či je potrebné jatriť ešte stále pomerne čerstvé rany ľudí dotknutých vtedajším krutým násilím. Podobné obavy panovali aj v prípade adaptácie príbehu bývalého najväčšieho kolumbijského narkobaróna Pabla Escobara či aktuálne stále väzneného mexického drogového kráľa „El Chapa“, ktorých zločiny sa dotkli tisícok nevinných rodín.

Aj napriek tomu je však seriál Narcos jedným z najúspešnejších a najpopulárnejších seriálov v histórii vôbec a zároveň slúži ako odstrašujúci príklad toho, že krivka vzostupu mafiánov dokáže vystreliť nahor rovnako rýchlo ako aj ich životnosť smerom nadol. Podobne ako obaja známi drogoví bossovia, aj Mikuláš Černák (Milan Ondrík) pochádza zo skromných rodinných pomerov a z chudobného regiónu, ktoré v tej dobe tiež výrazne formovalo jeho začiatky v kriminálnej kariére.

Joseph Marčinský/PubRes

Práve na krátke obdobie pomerne bežného rodinného života sa v úvode zameral režisér Jakub Kroner, ktorý predstavuje Černáka ako pracovitého človeka snažiaceho sa v zahraničí uživiť svoju manželku Ivetu (Rebeka Poláková) či svoju mamu (Anna Javorková). Za zvukov cirkulárky a vône dedinskej pálenky je spočiatku presne tým dedinským typom „macha“, ktorého cez deň milovali všetky babky z miestnej farnosti, aby sa mu následne večer na diskotéke snažil za každú cenu vyhnúť každý miestny mládenec.

Kroner náročnú a komplexnú „predlohu“ zvláda

Postkomunistické prostredie s nulovou vymožiteľnosťou práva mu aj vďaka jeho partii kumpánov umožnilo v sebe objaviť ukryté schopnosti, ktorými si okamžite začal podmaňovať miestny región. Vo filme tak netrvá dlho a od prvého vybavovania si účtov cez vydieranie až po prvý priestrel hlavy sa posúvame k tomu, čo nazývame zločinecká skupina.

Okrem jeho brata Vladimíra (Michal Kubovčík), za ktorého musel často ťahať horúce gaštany z ohňa, do nej patrila aj úzka skupina hlavných členov, ktorých si vo filme zahrala hviezdna plejáda hercov, ako Dušan Cinkota, Gregor Hološka, Martin Náhalka či maďarský herec Gusztáv Dietz, ktorý sa zhostil role neslávne známeho Lojza, zvaného Čistič.

Joseph Marčinský/PubRes

Pre divákov oboznámeným so skutočnými udalosťami je pomerne jednoduché sa zorientovať v zostave kľúčových či vedľajších postáv, pre tú druhú časť sledujúcich môže byť sled krátkych scén vybavovania si účtov občas len prehliadkou brutálneho a drsného násilia, ktorému niekedy chýba detailnejší kontext.

Príbeh tak môže na niektorých fanúšikov pôsobiť jemne skratkovitým dojmom. Je to však pochopiteľné, zločinecké podsvetie na Slovensku vtedy zahŕňalo celý rad zločincov a jednotlivé konflikty medzi nimi je ťažké spočítať ešte aj dnes. Sfilmovať všetky udalosti okolo Černákovej osoby do jedného filmu sa tak na papieri zdalo byť sizyfovskou úlohou, rovnako ako to pred pár rokmi bolo pri sci-fi snímke Duna.

Niektorí režiséri na čele s Martinom Scorcesem či tvorcovia spomínaného Narcos často využívajú pri takýchto typoch filmov, u našich tvorcov stále nie obľúbený „voiceover“, ktorý dopomáha vyrozprávať ďalšie doplňujúce informácie o príbehu.

Mimoriadny výkon Ondríka

Jakub Kroner však zvolil variantu, ktorou si pomohol aj tvorca úspešnej adaptácie Duny Denis Villeneuve a rozsiahly príbeh tak šikovne rozdelil na dve časti, pričom pokračovanie s názvom Černák by malo prísť do kín už v januári 2025. Režisér tak mal možnosť viac času sústrediť sa aj na zaujímavú osobnostnú stránku Černáka, ktorá nikdy nebola verejne príliš prezentovaná, čo zahŕňa predovšetkým jeho emocionálny vzťah so svojou rodinou, ktorý bol protikladom toho, čím sa neskôr stal.

Joseph Marčinský/PubRes/Film Miki

Okrem intenzívneho fyzického výkonu vyvolávajúci rešpekt a potrebnú autoritu sa tak musel hlavný herec Milan Ondrík vysporiadať aj so širokým spektrom emócií, čo sa mu aj darilo počas celého filmu a finálne potvrdil, že patrí medzi absolútnu hereckú elitu na Slovensku. V stave, keď lámal kosti baseballovou pálkou bol rovnako uveriteľný, ako keď sa musel vysporiadať so smrťou svojich blízkych.

Dosiahnuť mimoriadne intenzívny výkon sa mu zjavne podarilo aj vďaka osobnej návšteve samotného Černáka vo väzení, s ktorým tvorcovia konzultovali aj scenár. Na filme vidieť obrovskú snahu autenticky vyobraziť tamojšiu dobu aj za pomoci mnohých dobových kostýmov či áut a tvorcovia neváhali dokonca nakrúcať aj na miestach, kde sa reálne Mikuláš Černák a jeho mafiánska skupina pohybovali. To zahŕňalo nakrúcanie v priestoroch bývalého baru Shark či hoteloch Lux v Banskej Bystrici a hoteli Telgart.

Zareže sa ti pod kožu a nepustí

Pochmúrnu atmosféru doby, kde vládla bezbrehá korupcia a spravodlivosť krívala na obe nohy, umocňuje aj mimoriadne temná hudba, ktorej nástup dáva fanúšikom tušiť, že o drsné a znepokojivé momenty nebude núdza. Kroner aj vďaka tomu umne zvolil mrazivý komorný štýl, ktorý nahradil jeho tradičnú dravú štylizáciu filmov. Pochvalu tvorcom treba vyjadriť aj za to, že sa nesnažia prikrášľovať realitu a servírujú ju presne tak, ako sme sa s ňou zoznámili v dokumentoch či vo večerných televíznych správach.

Joseph Marčinský/PubRes/Film Miki

Mrazivo podaná snímka sa aj kvôli tomu divákovi ľahko zareže pod kožu a v príbehu nie je prakticky žiadne hluché miesto, kedy by človek dostal nutkanie pozrieť sa na hodinky. Naopak, film by si pre potreby vysvetlenia niektorých udalostí bez preháňania zaslúžil minimálne ďalšiu hodinu naviac a vôbec by mu to na dramatickosti neubralo.

Niekto film zoberie ako hraný dokument, iného vystraší či znechutí, no rozhodne nie je dôvod sa obávať o nadšené reakcie na kruté skutky hlavného antagonistu. Ak filmu odpustíme miernu skratkovitosť, ide o skvelú úvodnú časť do sveta najznámejšieho slovenského mafiánskeho bossa všetkých čias, ktorého temná charakterová premena v tomto filme ešte nedosiahla absolútny vrchol.

Zároveň ide o silnú pripomienku toho, ako dokázala atmosféra nečinného štátu a vtedajšej vlády jedného silného muža umožniť bezbrehú korupciu, kriminálnu činnosť a nekonečné krviprelievanie. Obzvlášť v dnešnej dobe znižovania trestov pre násilníkov a kriminálne živly, ktoré sa postupne dostávajú na slobodu, je slogan filmu „pravdu má ten, kto má moc“ mimoriadne aktuálny aj naďalej.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály