V tomto texte boli použité aj materiály TASR.

Elektrické autá, tepelné čerpadlá, klimatizácie, dátové centrá aj časť ťažkého priemyslu majú v budúcnosti fungovať bez uhlia, ropy a zemného plynu. Európska komisia preto 17. júla predstavila nový Akčný plán elektrifikácie, ktorým chce z Európy urobiť prvý kontinent vo veľkej miere poháňaný elektrinou.

Elektrina dnes predstavuje približne 23 % konečnej spotreby energie v Európskej únii. Do roku 2040 by sa jej podiel mal podľa plánu zvýšiť približne na 46 %. Už do roku 2030 pritom Brusel pracuje s referenčnou úrovňou 32 %.

Na prvý pohľad ide o logický krok. Elektrina sa na rozdiel od benzínu či zemného plynu dá vyrábať z vetra, slnka, vody aj jadra. Elektrický motor je zároveň účinnejší než spaľovací a tepelné čerpadlo dokáže z jednej jednotky elektriny vyrobiť niekoľkonásobne viac tepla.

Čím viac fosílnych palív preto Európa nahradí elektrinou, tým menšia môže byť jej závislosť od dovážanej ropy a plynu. Problém sa začína vo chvíli, keď treba určiť, odkiaľ všetka nová elektrina príde a ako sa dostane k spotrebiteľom.

ÚRSO vidí v pláne chýbajúci pilier

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví považuje cieľ Európskej komisie za ambiciózny, no kritizuje absenciu jasnej podpory stabilných energetických zdrojov. Podľa jeho predsedu Jozefa Holjenčíka plán nedostatočne zohľadňuje jadrovú energetiku.

„Za najväčší nedostatok považujeme pokračujúcu snahu ‚hnať‘ energiu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov krížom cez celú Európu, čím sa len zbytočne zvyšujú náklady na prenos a distribúciu a súčasne zahlcujú kapacity prenosových sústav,“ uviedol Holjenčík.

Jeho argument vychádza zo zásadného rozdielu medzi jednotlivými zdrojmi. Jadrová elektráreň dokáže vyrábať veľký objem elektriny nepretržite a jej výkon možno plánovať dlho dopredu. Solárne a veterné elektrárne sú síce bezemisné, no ich aktuálna výroba závisí od počasia.

To automaticky neznamená, že obnoviteľné zdroje sú pre sieť nevhodné. Znamená to však, že energetická sústava s vysokým podielom slnka a vetra potrebuje viac flexibility. Tú môžu zabezpečiť batérie, prečerpávacie elektrárne, riadenie spotreby, záložné zdroje alebo silné cezhraničné vedenia.

Keď slnečné a veterné podmienky nie sú priaznivé, systém musí chýbajúcu výrobu nahradiť. Keď je elektriny naopak priveľa, treba ju uskladniť, obmedziť výrobu alebo poslať tam, kde ju v danej chvíli dokážu spotrebovať.

TASR

Elektrina zo Španielska sa k nám nedostane zadarmo

Práve cezhraničné presuny elektriny patria medzi hlavné body sporu. Európska komisia považuje prepojené siete za základ spoločného energetického trhu. Ak má jedna krajina nedostatok elektriny a susedná prebytok, vzájomné prepojenie môže znižovať ceny, obmedziť potrebu záložných elektrární a zvýšiť bezpečnosť dodávok.

ÚRSO však upozorňuje, že takýto model nie je bezplatný. Elektrinu z veľkých veterných parkov na severe alebo zo solárnych elektrární na juhu Európy nemožno jednoducho poslať tisíce kilometrov existujúcimi vedeniami bez ďalších investícií.

Potrebné sú nové prenosové trasy, rozvodne, transformátory a digitálne riadenie siete. Európska komisia už skôr odhadovala, že do roku 2040 budú rozvodné siete potrebovať investície približne 730 miliárd eur a prenosové siete ďalších 477 miliárd eur.

Siete zároveň začínajú narážať na nedostatok voľnej kapacity. Nové elektrárne, nabíjacie parky, batériové úložiská aj veľkí priemyselní odberatelia v niektorých regiónoch čakajú na pripojenie, pretože existujúca infraštruktúra ich už nedokáže obslúžiť.

Európska sieť má viac než 11 miliónov kilometrov, no približne 40 % distribučných vedení je starších ako štyri desaťročia. Komisia preto počíta nielen s ich rozširovaním, ale aj s digitalizáciou a efektívnejším využívaním existujúcich kapacít.

Pixabay (Úprava redakcie)

Nemôže si však každý štát vystačiť sám

Holjenčík tvrdí, že každý členský štát by mal vyrábať dostatok energie na pokrytie vlastných potrieb. Takýto prístup zvyšuje sebestačnosť a znižuje závislosť od preťažených cezhraničných vedení.

Úplná energetická samostatnosť každej krajiny má však aj slabiny. Štáty nemajú rovnaké prírodné podmienky ani rovnaký energetický mix. Severské krajiny majú silnú vodnú a veternú energetiku, južná Európa lepšie podmienky na solárnu výrobu a Slovensko či Francúzsko sa výrazne opierajú o jadro.

Izolované sústavy by si zároveň museli udržiavať väčšie rezervy pre prípady výpadkov alebo extrémnej spotreby. Prepojený trh umožňuje krajinám navzájom si pomáhať a využívať elektrárne tam, kde je výroba v danom okamihu najvýhodnejšia.

Reálna otázka preto neznie, či má Európa uprednostniť domácu výrobu alebo spoločný trh. Potrebuje oboje: dostatok zdrojov v jednotlivých štátoch a zároveň vedenia schopné riešiť regionálne prebytky, nedostatky a nečakané výpadky.

Slovensko sa na problém pozerá cez jadro

Tvrdý postoj ÚRSO nie je prekvapením. Slovensko patrí medzi štáty s najvyšším podielom jadrovej energie a po spustení štvrtého bloku Mochoviec má podľa regulátora jadro tvoriť viac než 77 % domácej výroby elektriny.

Pre slovenskú energetiku preto jadro nie je okrajovou technológiou, ale hlavnou oporou systému. Z pohľadu krajiny, ktorá už veľkú časť elektriny vyrába stabilne a bez priameho spaľovania fosílnych palív, je prirodzené požadovať, aby Brusel takýto model explicitne podporoval.

Európsky plán pritom jadro priamo nezakazuje. Jeho ťažisko je však položené na odstraňovaní bariér elektrifikácie, rozširovaní sietí, inteligentnom riadení spotreby a zavádzaní technológií, ako sú tepelné čerpadlá, elektromobily či batérie. Pre ÚRSO to nestačí.

„Zámer zdvojnásobiť do roku 2040 podiel elektriny na konečnej spotrebe energie v EÚ úrad považuje za ambiciózny, bez jasnej podpory stabilných zdrojov však podľa neho ide skôr o politické želanie než technicky podložený cieľ,“ uviedol regulátor.

TASR

Jadro však nevyrieši každý problém siete

Aj jadrová energetika má svoje limity. Nové bloky sú kapitálovo mimoriadne náročné, ich povoľovanie a výstavba trvajú roky a nie každý štát má politické, technické či finančné podmienky na ich prevádzku.

Jadrová elektráreň je navyše vhodná najmä na stabilnú výrobu veľkého objemu elektriny. Sama osebe nevyrieši prudké ranné a večerné zmeny spotreby ani lokálne preťaženie distribučných sietí spôsobené nabíjaním elektromobilov, klimatizáciami alebo tepelnými čerpadlami.

Budúci systém preto pravdepodobne nebude stáť na jednej víťaznej technológii. Stabilné jadro môže dopĺňať lacnú výrobu zo slnka a vetra, zatiaľ čo batérie, vodné elektrárne a flexibilná spotreba budú vyrovnávať krátkodobé výkyvy.

Lacná výroba ešte neznamená lacný účet

ÚRSO zároveň opakuje požiadavku na zrušenie previazanosti cien plynu a elektriny. Naráža tým na spôsob fungovania veľkoobchodného trhu, kde výslednú cenu v konkrétnom časovom bloku často určuje najdrahší zdroj potrebný na pokrytie dopytu.

Ak sú posledným potrebným zdrojom plynové elektrárne, vysoká cena plynu môže vytiahnuť nahor trhovú cenu elektriny, hoci ju väčšina ostatných elektrární vyrába lacnejšie.

Tento mechanizmus počas energetickej krízy vyvolal silnú kritiku. Jeho úplné odstránenie však nie je jednoduché. Trhová cena má elektrárňam signalizovať, kedy je elektriny nedostatok, a motivovať ich k výrobe. Zásadná zmena modelu preto musí zachovať investičné signály a súčasne obmedziť extrémne cenové výkyvy.

Európska reforma trhu s elektrinou sa preto zamerala predovšetkým na dlhodobé kontrakty a stabilnejšie ceny pre spotrebiteľov, nie na úplné zrušenie spoločného veľkoobchodného trhu.

Spor nie je o elektrifikácii, ale o jej účte

Európa bude potrebovať viac elektriny bez ohľadu na stanovisko jedného regulátora. Spotrebu zvýšia elektromobily, tepelné čerpadlá, výroba vodíka, dátové centrá aj postupný odchod priemyslu od fosílnych palív.

ÚRSO však správne otvára otázku, ktorá sa v politických cieľoch ľahko stráca. Nestačí určiť, koľko percent energie má v roku 2040 tvoriť elektrina. Treba postaviť elektrárne, posilniť siete, zabezpečiť rezervy, rozšíriť meranie a rozhodnúť, ako sa náklady rozdelia medzi štát, priemysel a domácnosti.

Spor medzi Bruselom a slovenským regulátorom preto nie je jednoduchým súbojom obnoviteľných zdrojov s jadrom. Ide o oveľa praktickejší problém: ako vybudovať sústavu, ktorá zostane stabilná aj v bezvetrí, zvládne prudký rast spotreby a zároveň nepošle účty domácností na neudržateľnú úroveň.

Elektrifikácia môže Európe priniesť nižšiu závislosť od fosílnych palív aj čistejšiu ekonomiku. Ak však nebude sprevádzaná realistickým plánom výroby a modernizácie sietí, ambiciózne percentá zostanú iba číslami na papieri.

Čítajte viac z kategórie: Novinky