Američania oprášili technológiu starú vyše 200 rokov. Drony ňou vystreľujú až do stratosféry

Americká armáda skúša nezvyčajnú kombináciu dvoch technológií, ktoré od seba delia celé stáročia. Malé výškové balóny používajú ako nosiče moderných autonómnych dronov, aby ich bez veľkej spotreby energie dostali až do stratosféry.

Najnovší test prebehol 18. septembra na japonskom ostrove Hokkaido počas cvičenia Orient Shield 26. Americkí vojaci vypustili viacero mikrobalónov, pričom jeden z nich niesol autonómny dron APOLLO-R. Na demonštrácii boli prítomní aj pozorovatelia z Japonska, Austrálie a Spojeného kráľovstva, upozornil Defence Blog.

Samotná americká armáda už niekoľko dní pred testom zverejnila fotografie z Hokkaida, na ktorých priamo uvádza prácu so stratosférickými balónovými a dronovými systémami.

Balón spraví energeticky najdrahšiu časť práce

Na prvý pohľad môže spojenie moderného vojenského dronu s balónom pôsobiť ako krok späť. Logika je však presne opačná.

Dostať malé lietadlo do výšky viac ako 18 kilometrov stojí veľa energie. Elektromotor musí prekonávať gravitáciu, dron stúpa dlhé minúty až hodiny a časť energie, ktorú by mohol neskôr využiť na samotnú misiu, minie ešte pred jej začiatkom.

Výškový balón tento problém obchádza. Dron jednoducho vynesie nahor a až vo vhodnej výške môže začať samostatne lietať.

Práve tak má fungovať APOLLO-R od americkej spoločnosti Icarus. Podľa dostupných informácií ide o autonómne lietadlo poháňané solárnou energiou, navrhnuté na operácie vo výškach nad 60 000 stôp, teda približne 18 300 metrov.

Takáto výška už patrí do stratosféry. Pre porovnanie, bežné dopravné lietadlá sa pohybujú približne vo výške 10 až 12 kilometrov.

Výsledkom má byť platforma, ktorá nemusí míňať veľkú časť svojej energie na stúpanie a po vypustení môže viac času venovať prieskumu, komunikácii alebo sledovaniu rozsiahleho územia.

Nie je to prvý test. Američania skúšajú koncept na viacerých kontinentoch

Japonsko nie je izolovaným experimentom. Podľa Defence Blog ide minimálne o tretie americké cvičenie v tomto roku, pri ktorom sa objavila kombinácia balónov a dronov.

Počas cvičenia African Lion 26 sa podobné systémy skúšali pri Maroku. Ďalší dôležitý test prišiel 24. júna na Guame počas cvičenia Valiant Shield 2026, keď vojaci z 3rd Multi-Domain Task Force vypustili APOLLO-R pomocou výškového mikrobalóna.

Práve test na Guame naznačil, prečo Pentagon o podobný koncept stojí. Armáda skúšala senzory v stratosfére a predĺženie komunikačných sietí medzi jednotkami.

V rozľahlom Indo-Pacifiku je to zásadný problém. Základne, lode a vojenské jednotky môžu byť od seba vzdialené stovky až tisíce kilometrov. Satelity síce ponúkajú obrovský dosah, no sú drahé a pri niektorých obežných dráhach sa nad konkrétnym miestom nachádzajú iba určitý čas. Klasické prieskumné lietadlo zase potrebuje letisko, palivo a posádku.

Lacnejšia alternatíva satelitu, nie jeho náhrada

Drahé prieskumné platformy ako RQ-4 Global Hawk alebo MQ-9 Reaper sú výkonné, no predstavujú zároveň hodnotné ciele. Výškový balón s menším autonómnym dronom môže byť podstatne lacnejší a armáda si teoreticky môže dovoliť nasadiť väčší počet takýchto systémov.

Takáto sieť by mohla fungovať ako dočasná komunikačná vrstva, niesť elektro-optické senzory alebo sledovať veľké oblasti oceánu.

Zároveň však netreba z testu robiť hotový operačný systém. Americká armáda pri japonskej demonštrácii nezverejnila, do akej výšky balón skutočne vystúpil, či sa APOLLO-R od nosiča oddelil a samostatne letel, ani čo konkrétne počas misie zbieral alebo prenášal.

Nie je známy ani počet vypustených balónov. APOLLO-R je stále skúšaná technológia a nie potvrdená náhrada satelitov alebo existujúcich bezpilotných lietadiel.

Starý princíp dostal úplne novú úlohu

Balóny patria medzi najstaršie lietajúce stroje vôbec. Prvé úspešné lety s ľudskou posádkou sa uskutočnili už v roku 1783 a vojenské využitie prišlo krátko nato.

O viac než dve storočia neskôr sa však rovnaký fyzikálny princíp vracia v úplne inej podobe. Balón už nemusí niesť pozorovateľa v koši. Môže dostať autonómny solárny dron do vrstvy atmosféry, z ktorej dokáže sledovať alebo prepájať územie s rozlohou stoviek kilometrov.

Podobný trend ukazuje aj vojna na Ukrajine. Tam sa používajú ukotvené aerostaty ako nosiče komunikačných a pozorovacích systémov. Výhoda je rovnaká: senzor alebo retranslačný uzol zostáva vysoko vo vzduchu podstatne dlhšie, než by to zvládol bežný malý dron.

Američania tak nevymysleli nový spôsob lietania. Skôr našli spôsob, ako extrémne starú technológiu spojiť s autonómiou, solárnym pohonom a modernými senzormi. A práve táto kombinácia môže byť v prostredí, kde sú satelity drahé a letiská zraniteľné, oveľa zaujímavejšia než samotný balón.

Čítajte viac z kategórie: Novinky