Sovietske súčiastky a úbohá presnosť. Ukrajina zistila, čo poháňa obávanú ruskú zbraň

V novembri 2024 Rusko prvýkrát nasadilo na ukrajinské mesto Dnipro novú balistickú raketu stredného doletu, ktorú Vladimir Putin predstavil pod názvom Orešnik. Po ďalšom útoku na predmestie Ľvova v januári 2026 a následnej analýze trosiek odborníkmi však vyplýva, že namiesto revolučnej zbrane ide skôr o modifikáciu staršieho projektu Kedr.

Hoci ruská propaganda deklarovala zásadný technologický posun, realita odhalená pod mikroskopmi expertov je prozaickejšia, upozorňuje portál Militarnyi.com.

Raketa využíva komponenty vyrobené už v roku 2018 a v jej riadiacich doskách sa dokonca našli vákuové elektrónky zo sovietskej éry, pravdepodobne slúžiace ako vysokorýchlostné spínače. Tieto zistenia naznačujú, že Orešnik nie je výsledkom nového vývoja, ale skôr narýchlo skompletizovaným systémom zo starších zásob a projektov.

Z hľadiska ničivého účinku Orešnik pripomína výstrel z brokovnice. Celkovo dokáže niesť šesť hlavíc, z ktorých každá uvoľňuje ďalších šesť subelementov, čo v cieľovej oblasti vytvára salvu až 36 úderných prvkov. Kľúčovým zistením však je absencia systému individuálneho navádzania hlavíc. Tieto prvky dopadajú na cieľ čistou kinetickou energiou pri rýchlostiach presahujúcich Mach 11.

Napriek hrozivým parametrom rýchlosti však analýzy útokov z januára 2026 naznačujú vážne problémy s presnosťou a štrukturálnou integritou. Extrémne trenie v atmosfére pravdepodobne spôsobuje, že nie všetky hlavice prežijú zostup.

Zmena v stratégii útokov

V podmienkach moderného bojiska, kde sú ciele často rozptýlené, sa Orešnik javí ako nákladný a technicky nedokonalý nástroj. Hoci ruská propaganda vykresľuje túto raketu ako ideálnu zbraň proti strategickej infraštruktúre NATO, analýzy trosiek z útokov na Dnipro a Ľvov odhaľujú zásadné slabiny.

Najväčšou z nich je absencia systému individuálneho navádzania hlavíc, známeho ako MIRV. Na rozdiel od moderných balistických striel, Orešnik po oddelení hlavíc nedokáže korigovať ich dráhu, čo z neho robí v podstate „balistickú brokovnicu“ s obmedzenou presnosťou.

Putinovo vyhlásenie z decembra 2025, že Rusko je s touto zbraňou „na hranici stavu, kedy už nebude potrebovať jadrové zbrane“, sa vo svetle technických faktov javí ako čistá rétorika. Čínska štúdia publikovaná v júni 2025 potvrdila, že ničivý účinok kinetických striel je preceňovaný, spomína Interesting Engineering.

Experiment s wolfrámovou tyčou pri rýchlosti 4,6 km/s vytvoril kráter s priemerom len 4 metre. Pri absencii výbušnej zložky a nízkej presnosti by tak na reálne vyradenie chráneného cieľa, akým je veliteľské centrum alebo zosilnený hangár pre stíhačky F-35, bolo potrebné nepomerne viac zásahov, než sa pôvodne predpokladalo.

TASR/AP

Vážne nedostatky drahej zbrane

Argument o zraniteľnosti leteckých základní NATO zostáva relevantný, no s dôležitou výhradou. Rakety ako Iskander alebo Ch-101 síce čelia protivzdušnej obrane, no disponujú presným navádzaním.

Orešnik síce vďaka rýchlosti nad Mach 11 súčasnú obranu prekonáva, no jeho vlastná konštrukcia pri týchto parametroch zlyháva. Videozáznamy z útoku pri Ľvove ukázali, že pri dopade došlo k zlyhaniu integrity.

Namiesto šiestich skupín elementov dosiahli cieľ len štyri. Extrémne teplo a dynamický tlak pri zostupe atmosférou sú tak zrejme pre nekvalitne spracované hlavice vybavené zastaralou technikou devastačné, dodáva The Defence Blog.

Zatiaľ čo útok na závod Pivdenmaš z 21. novembra 2024 demonštroval vizuálne pôsobivý rozptyl 36 subelementov, experti z Kyjevského výskumného inštitútu zdôrazňujú, že išlo skôr o psychologický efekt.

Problém pre obranu NATO

Použitie starých súčiastok a vákuových elektróniek namiesto moderných polovodičov sú však predovšetkým dôkazom vplyvu západných sankcií. Moskva je nútená recyklovať staršie projekty a nahrádzať nedostupné mikročipy technológiami zo sovietskej éry, čo priamo podkopáva presnosť a spoľahlivosť systému, ktorú Rusko propaguje.

Raytheon

Pre Európu a NATO je Orešnik výzvou najmä kvôli jeho dopadovej rýchlosti presahujúcej Mach 11, ktorá ju stavia mimo dosah väčšiny súčasných systémov protivzdušnej obrany, vrátane komplexov Patriot.

Jediné reálne schopné interceptory, izraelský Arrow 3 a americký SM-3 Block IIA, sú k dispozícii v obmedzených počtoch a ich nasadenie proti „balistickej brokovnici“ s neistou trajektóriou by bolo ekonomicky aj logisticky vyčerpávajúce.

Čítajte viac z kategórie: Novinky