Z vesmírnych pretekov minulého tisícročia si pamätáme najmä Sovietsky zväz s ohromným množstvom prvenstiev a Spojené štáty americké, ktoré ako prvá a dodnes jediná krajina dostali ľudí na povrch Mesiaca. Na svete však bola krajina, ktorá si stanovila odvážny cieľ – poraziť obe veľmoci nielen v pretekoch k Mesiacu, ale tiež v pristátí s ľuďmi na Marse. Bola to Zambia a príbeh ich vesmírneho programu je veľkou inšpiráciou pre obyvateľov tejto africkej krajiny dodnes.

Oponent, od ktorého nik nečakal vôbec nič – a nesklamal

Písal sa rok 1964 a dve najväčšie svetové veľmoci mierili na Mesiac. Za sebou už mali množstvo dôležitých míľnikov, z ktorých azda najznámejší je dnes prvý človek vo vesmíre, ktorým sa stal Jurij Alexejevič Gagarin. Zambia však nedosiahla nič z toho, práve sa jej len podarilo nadobudnúť nezávislosť od Spojeného kráľovstva.

Do pozornosti ale prišiel Edward Makuka Nkoloso, ktorého plán pre slobodnú Zambiu bol jasný – poraziť svetové veľmoci nielen v pretekoch na Mesiac, ale tiež pristáť na Marse s pomerne početnou posádkou.

SideNote / Youtube screenshot

Samotný plán však pôsobí skôr ako šialená výprava z divadla Járy Cimrmana – na povrchu červenej planéty malo pristáť špeciálne vycvičené 16-ročné dievča, dve mačky a kresťanský misionár, spomína starý článok od Time.

Výcvik bol bez akýchkoľvek pochybností skutočne jedinečný

Kým astronauti zvyčajne prechádzajú zdĺhavým výcvikom pozostávajúcim z veľmi zložitých testov, výuky a mesiacov tvrdej driny v obklopení špičkových technológií, výcvik zambijských astronautov sa líšil. Nádejný afronaut vliezol do veľkého kovového sudu, v ktorom ho následne sotili dolu svahom. Podľa ich vlastných slov tým simulovali stav beztiaže. Za rovnakým účelom použili aj klasickú hojdačku zhotovenú z lán upevnených na strome – tú vyskúšal aj samotný Nkoloso a na svoj výtvor bol hrdý.

Cieľom misie na Mars bolo založenie kresťanského ministerstva pre “primitívnych marťanov”, pričom Zambia sa mala stať vládcom “Siedmeho neba medzihviezdneho priestoru”. I keď bol celý program celkom očividne nábožensky ovplyvnený, Nkoloso dohováral misionárovi, aby marťanov nenútil ku kresťanstvu.

Dark5 / Youtube screenshot

A čo ich raketa? Zambia nemala jediného technického inžiniera

V roku získania samostatnosti žilo v Zambii 3 600 000 obyvateľov, pričom len 1500 z nich vychodili strednú školu, menej než 100 dokončili štúdium na univerzite. V celej krajine sa nachádzali štyria doktori a ani jeden technický inžinier. Pre porovnanie, na programe Apollo pracovalo až 400 000 inžinierov, vedcov a technikov. Ako teda chceli skonštruovať vlastnú raketu?

Samozrejme nijak – USA mala Saturn V, Sovietsky zväz vyvíjal masívnu raketu N1 a plavidlo Zambie pozostávalo zo sudu vyrobeného z hliníka a medi, pričom jeho rozmery dosahovali 3 x 2 m. “Raketu” pomenovali D-Kalu 1, po prvom prezidentovi Zambie, ktorým bol Kenneth David Kaunda. Iné zdroje tvrdia, že jej názov bol v skutočnosti Cyclops I – meno mala zdediť po Nkolosovom psovi, ktorého volal Cyclops (množstvo jeho očí nie je známe).

Nkoloso sa svojho sna napriek tomu nevzdával a požiadal UNESCO o grant vo výške 7 000 000 zambijských libier. Nkoloso tiež požiadal zahraničné súkromné zdroje o 1,9 miliardy amerických dolárov, čo už je suma hodná pokusu o pristátie na Mesiaci. Tieto dotácie, samozrejme, nikdy neprišli. V hromadách listov plných prianí prišla jediná finančná čiastka vo výške 10 rupií, ktorú zaslal mladý školák z Indie, píše The New Yorker.

Trénovanie nádejných astronautov pomocou starých plechových sudov. Zdroj: Dark5 / Youtube screenshot

Z nedostatku financií obviňoval Nkoloso “imperialistických neokolonialistov”, o ktorých tvrdil, že sa báli vesmírnych znalostí Zambie. Okrem toho tiež obviňoval USA a Rusko z pokusu o krádeže ich poznatkov.

Morálka astronautov upadala, na misiu sa nesústredili

Podľa slov samotného zakladateľa programu, ktoré poskytol v rozhovore v roku 1965, si jeho astronauti mysleli, že sú filmové hviezdy. Žiadali o výplatu, dvaja z najlepších sa vydali piť a už o nich viac nikdy nepočul, ďalší sa pridal k lokálnej kmeňovej tanečnej skupine.

Astronauti zrejme celý program nebrali vážne, čo potvrdzujú ďalšie Nkolosove slová. Tvrdil totiž, že sa jeho afronauti nesústredia na vesmírne lety a miesto študovania Mesiaca sa na pracovisku milovali. Tento proces priniesol nepriaznivé následky – jeho kozmické dievča, ktoré malo pristáť na Marse, otehotnelo a z programu odišlo, informuje Seeker.

Šlo len o jeden veľký nepochopený vtip, ktorý sme brali zbytočne vážne?

Nech už Nkoloso tvrdil čokoľvek, z projektu nesršala práve serióznosť. Šlo ale o úmyselný výsmech, alebo to mysleli úprimne vážne? Vláda sa od programu opatrne dištancovala a bývalý prezident Kenneth Kaunda sa v roku 2016 vyjadril, že išlo predovšetkým o zábavu.

Výcvik pomocou hojdačky vyskúšal aj samotný Nkoloso. Zdroj: Dark5 / Youtube screenshot

Ako to však videl samotný Nkoloso? Pre neho zrejme nešlo len o nejaký vtip. Sťažoval sa, že si z neho niektorí robia srandu – podľa jeho vlastných slov to však mal byť on, ktorý sa bude smiať, keď vztýči zambijskú vlajku na povrchu Mesiaca.

Jeho minulosť nebola jednoduchá, v Druhej svetovej vojne bol povolaný do armády. Bol tiež učiteľom a po vojne protizákonne otvoril vlastnú školu, ktorú následne zrušili britské autority – Zambia vtedy ešte nedosiahla svoju nezávislosť. Nasledovalo Nkolosove pripojenie sa k silám odboja a počas zajatia políciou v Severnej Rodézii prešiel mučením, ktorému niektorí pripisujú jeho šialené nápady v podobe vesmírneho programu.

Občas je nutné odtrhnúť sa od reality a snívať

Zambia nikdy na Marse či na Mesiaci s ľuďmi nepristála – na Marse ani po viac než 50 rokoch ešte vždy nepristála s ľudskou posádkou ani jedna krajina. Zambia sa dodnes nedostala ani len na obežnú dráhu a nikdy nevyvinula vlastnú raketu – odkaz, ktorý zanechal Nkoloso, však žije ako ikona afrofuturizmu a ako dôkaz, že snívať o veľkých veciach je možné, aj keď sú šance na úspech prakticky nulové.

Pixabay

Táto africká krajina má ešte vždy čo dobiehať a potrvá ešte roky, než sa skutočne dostane k vlastnému vesmírnemu programu. Ale keď sa tak konečne stane, je možné očakávať, že niektorá z rakiet alebo misií ponesie meno človeka, ktorý veril v úspech svojej krajiny aj v dobe, kedy bol nemožný.