Portál Phys aktuálne upozornil na novú štúdiu astronómov z univerzity vo Warwicku, ktorá bola publikovaná v žurnále Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.

Tá totižto odhaľuje podivného bieleho trpaslíka, ktorý si prešiel čiastočnou supernovou. Zaujímavý je tiež fakt, že zvláštna supernova ho spolu s jeho spoločníkom doslova vystrelila z pôvodnej orbity a teraz cestuje naprieč Mliečnou cestou.

Teória sprevádzajúca tieto zvláštne okolnosti otvára nové možnosti poukazujúce na ďalšie, doposiaľ neobjavené objekty cestujúce Mliečnou dráhou, ktoré prežili supernovu. Zároveň by mohla odkazovať na nové druhy supernov, ktoré astronómovia doposiaľ neboli schopní pozorovať a čakajú na svoje odhalenie.

Zobraziť celú galériu (3)

Umelecká predstava binárneho systému bielych trpaslíkov. Zdroj: Caltech / IPAC

Biely trpaslík, ktorý sa vymyká štandardom

Bieli trpaslíci sú astronomické objekty a možno ich definovať ako pozostatky jadier hviezd po ich zániku. K zániku dôjde vtedy, ak tieto hviezdy už nemajú dostatočnú hmotnosť na zapálenie termonukleárnej reakcie, čím sa z ich stanú červení obry. Následne tak odhodia svoje vonkajšie vrstvy a zostane z nich inertné jadro, ktoré nazývame bielym trpaslíkom.

Väčšina bielych trpaslíkov má atmosféru zloženú takmer výlučne z vodíka alebo hélia, s občasným výskytom uhlíka alebo kyslíka z jadra hviezdy. Biely trpaslík uvádzaný v štúdii (označený ako SDSS J1240 + 6710) bol objavený v roku 2015 a neobsahoval vodík ani hélium. Namiesto toho vykazuje neobvyklú zmes kyslíka, neónu, horčíka a kremíka.

Astronómovia pomocou Hubbleovho vesmírneho teleskopu tiež identifikovali uhlík, sodík a hliník v jeho atmosfére. Všetky tieto prvky vznikajú pri prvých termonukleárnych reakciách spôsobených supernovou. Zároveň však existujú dôkazy, že v zložení trpaslíka absentuje takzvaná „železná skupina“ prvkov, konkrétne železa, niklu, chrómu a mangánu.

Zobraziť celú galériu (3)

Obrázok znázorňujúci termonukleárnu supernovu formujúcu bieleho trpaslíka, ktorá vytvára planetárnu nebulu. Zdroj: YouTube/ Socratica

Tieto ťažšie prvky sú zvyčajne tvorené z ľahších a vytvárajú definujúce znaky termonukleárnych procesov supernovy. Absencia týchto prvkov naznačuje, že trpaslík SDSS J1240 + 6710 si prešiel len čiastočnou supernovou skôr, ako došlo k vypáleniu jadrového paliva.

Vedci zároveň dokázali zmerať rýchlosť bieleho trpaslíka a zistili, že cestuje rýchlosťou 900 000 kilometrov za hodinu. Má tiež mimoriadne nízku hmotnosť pre bieleho trpaslíka (iba 40 % hmotnosti Slnka, čo by bolo v súlade so stratou hmoty počas čiastočnej supernovy).

„Táto hviezda je jedinečná, nakoľko má všetky kľúčové vlastnosti bieleho trpaslíka, ale má zároveň veľmi vysokú rýchlosť a nezvyčajnosti, ktoré nedávajú zmysel v kombinácii s nízkou hmotnosť. Má chemické zloženie, ktoré je znamením jadrového horenia, nízku hmotnosť a veľmi vysokú rýchlosť.

Všetky tieto fakty naznačujú, že musí pochádzať z nejakého druhu blízkeho binárneho systému a prešla termonukleárnym vzplanutím. Bol by to druh supernovy, ale taký, aký sme ešte doteraz nevideli.“ uviedol vedúci autor, profesor Boris Gaensicke z Katedry fyziky na univerzite vo Warwicku.

Zaujímavý je tiež fakt, že vyššie popísaná supernova pravdepodobne narušila obežnú dráhu bieleho trpaslíka spolu s jeho spoločníkom, keď prudko odhodila veľkú časť hmoty. Predpokladá sa, že obidve hviezdy boli pri svojich orbitálnych rýchlostiach odstrelené v opačnom smere a tento jav vysvetľujenezvyčajne vysokú rýchlosť trpaslíka.

Pozorovanie supernov nie je také jednoduché

Celkovo poznáme niekoľko typov supernov, z ktorých sú aktuálne najlepšie preštudované supernovy takzvaného „Typu Ia“. Ten zároveň viedol aj k objavu temnej energie a teraz sa bežne využíva na mapovanie štruktúr vesmíru. Stále však existujú dôkazy, že termonukleárne supernovy sa môžu vyskytnúť za veľmi odlišných podmienok.

Zobraziť celú galériu (3)

Príklad supernovy Typu Ia, nazvaná G299 Zdroj: NASA/CXC/U.Texas

Biely trpaslík SDSS J1240 + 6710 môže byť preživším pozostatkom typu supernovy, ktorý ešte nebol pozorovaný. Bez rádioaktívneho niklu poháňajúceho dlhotrvajúci dosvit supernovy Typu Ia, by explózia, ktorá ho vrhla na cestu po našej galaxii, bola len krátkym zábleskom svetla, ktorý je len veľmi ťažké odhaliť.