Každý fanúšik si občas pri filme zanadáva na neprehliadnuteľné logické lapsusy, ktoré sa sem-tam vyskytnú v scenároch s dierami ako ementál. Čo je však pre bežného diváka občas ťažšie spozorovať, sú vedecké fakty, ktoré sú často jedným z kľúčových elementov pri natáčaní.

Režiséri musia dokonca v niektorých prípadoch k produkcii filmu povolať viacerých odborných konzultantov a nakrúcania populárnych veľkofilmov sa tak častokrát zúčastňujú aj poradcovia z NASA a vedeckej obce. Ani rady odborníkov však nemusia zákonite zabezpečiť výsledný vedecky správny charakter scenára.

Výsledkom tak môžu byť občasné, často malé nepresnosti a odchýlky vo vedeckých teóriách. Sú však prípady, kedy neodbornosť pri narábaní s vedeckými faktami vo filmoch privolá pozornosť samotnej vedeckej komunity a tá je so svojou kritikou nekompromisná, nevynímajúc ani snímky, ktoré sú všeobecne populárne a milujú ich milióny divákov na svete. Tie najznámejšie filmy, keď si filmári nerozumeli s vedou, si môžeš pozrieť v našom rebríčku.

Matrix

Premisa kultového sci-fi Matrix je legendárna – čo ak je celý váš život len dobre vykonštruovaná lož? V ďalekej budúcnosti svetu dominuje vojna medzi ľuďmi a strojmi a ľudia sú držaní v moduloch pripojených k Matrixu, prepracovanej simulácii sveta ako ho poznáme. Morpheus vysvetľuje hrozné riešenie, ku ktorému sa stroje uchýlili, aby prežili.

„Ľudské telo generuje viac bioelektrickej energie ako 120-voltová batéria a viac ako 25 000 BTU telesného tepla,“ hovorí. Zároveň dodáva, že tento zber ľudskej energie je kombinovaný „s formou fúzie“, aby sa strojom poskytla všetka energia, ktorú potrebujú. Viacerí vedci však potvrdili, že plán robotov je nelogický a vymyká sa samotnej podstate umelej inteligencie robotov.

Na to, aby človek dokázal napájať aspoň niektoré malé veci musel, by vydať obrovskú energiu napríklad z chodenia alebo bežania – ide o takzvanú piezoelektrinu, ktorá označuje elektrický náboj vo vnútri organickej hmoty, ako sú kosti, bielkoviny a DNA. Ľudia však vo filme prakticky ležia vo svojich moduloch a prežívajú svet v sne zvanom Matrix.

Jedinú vec, čo môžu produkovať je určité malé množstvo tepla, čiže v konečnom dôsledku by roboti potencionálne dostali menej energie, ako by vložili na udržanie ľudí nažive a boli neustále pripojení do Matrixu.

Akákoľvek energia vynaložená na udržanie ľudského dobytka nažive je tak v tomto prípade čistý deficit. Bez ohľadu na to, aká veľká je kinetická alebo tepelná energia, ktorá vyžaruje z Nea, je zanedbateľná v porovnaní s energiou potrebnou na to, aby jeho srdce pumpovalo a jeho mozog sa trápil nad Trinity.

Armagedon

Označenie „katastrofický film“ nie je jediným prívlastkom, ktorý by si film Armagedon zaslúžil. Slovo katastrofa by sa dalo použiť aj v spojení s vedeckými teóriami a faktami, ktoré boli aplikované v tejto akčnej legende od režisérskeho megalomana Michaela Baya. Vo filme o ničivom asteroide rútiacom sa na našu planétu je toľko nedostatkov, že vedci a inžinieri sa musia cítiť urazení len pri jeho samotnom pozeraní.

Aj keď NASA povolila filmárom použiť svoje meno pri natáčaní, pravdepodobne sa príliš nestarali o to, aby si overili vedecké základy filmu. Kľúčové chyby spočívajú v tom, že asteroid o veľkosti štátu Texas bol zaznamenaný len niekoľko dní pred dopadom, zatiaľ čo v realite by vedci takýto veľký asteroid a jeho trajektóriu odhalili už zopár desiatok rokov vopred.

Tvorcovia si taktiež nedali veľa úsilia pri skúmaní historických faktov, nakoľko sa vo filme objavuje informácia, že sila asteroidu, ktorý vyhubil dinosaurov, sa rovnal sile 10 000 jadrových bômb. Nie, že by to nebolo dosť desivé, ale vedci odhadujú, že v skutočnosti by to bol ekvivalent okolo 800 000 jadrových bômb.

Vo filme sa tiež objaví pár abnormalít, ako oheň vo vesmíre, kde nie je atmosféra a kyslík, alebo vŕtanie diery do asteroidu, ktorej veľkosť by nikdy asteroid nerozdelil na dve polovice ako ukazuje film. V Armagedone je v podstate toľko nepresností, že samotná NASA film využívala počas tréningu zamestnancov, aby zistila, či účastníci dokážu identifikovať všetky chyby.

Nebezpečná rýchlosť

Dynamickou a adrenalínovou jazdou sa môže popýšiť filmová akčná klasika Nebezpečná rýchlosť v hlavnej úlohe so sympatickým Keanu Reevesom a Sandrou Bullock. Film obsahuje už napohľad zaujímavú, no dosť ošemetnú hlavnú premisu. Dvaja hlavní hrdinovia sa totiž ocitnú v autobuse, ktorého rýchlosť nesmie klesnúť pod 50 míľ za hodinu (približne 80 km/h), v opačnom prípade autobus exploduje.

V snahe udržať potrebnú rýchlosť autobusu musia v jednom momente odbočiť na diaľnicu, kde ich však čaká 15-metrový nedokončený úsek. Ak si si myslel, že tvorcovia si udržia pomerne solídnu a stabilnú logickú stránku počas celého filmu, si na omyle.

Napriek tomu, že druhá časť diaľnice je voči prvej na rovnakej úrovni a nie nižšie, autobus získa pred skokom výraznú dynamiku a pred magickým skokom sa začne nakláňať na zadné kolesá, vďaka čomu zázračne preskočí na druhú stranu a tachometer to, samozrejme, skoro vôbec nezaregistruje. Pozorné oko diváka si však môže v poslednom strihu všimnúť, že tvorcovia šikovne dali na koniec prvej časti diaľnice elegantnú rampu, ktorú však akosi zabudli na zábere skryť.

Videl si už najočakávanejší film tohto roka?Aký je najdrahší film Netflixu v histórii? Red Notice zabaví len jednu skupinu divákov

Jurský park

Aj keď je Jurský park na svoju dobu nepochybne jedným z najlepších klasických filmov s úžasnými efektmi a krásnou predstavou možného návratu dinosaurov na našu planétu, tak práve kľúčový prvok znovuzrodenia dinosaurov je vedecky chybný.

Dinosaury, ktoré sú atrakciou Jurského parku (a nakoniec začnú trhať ľudí na kusy), sú všetky klonované pomocou DNA nachádzajúcej sa vo vnútri komárov konzervovaných v jantáre. Aj keď sa to v tom čase mohlo zdať ako celkom vedecky solídne dejové vysvetlenie, vedci to odvtedy označili za absolútnu absurditu.

Výskum ukázal, že polčas rozpadu DNA je približne 521 rokov, čo znamená, že 80 miliónov rokov stará dinosauria DNA by sa rozpadla za hranicu užitočnosti milióny rokov pred Hammondom a jeho skupinou hrdinov. V rozhovore pre BBC paleontológ Steve Brusatte opísal tento proces ako „dosť ťažký, ak nie nemožný“, pričom vysvetlil, že „na klonovanie dinosaura by sme potrebovali celý genóm a nikto nikdy nenašiel ani kúsok DNA dinosaura.“

Tento vedecký nedostatok sa však dá ľahko odpustiť vzhľadom na čisto zábavnú hodnotu Jurského parku a zároveň je určite upokojujúce vedieť, že nás nikdy nebude prenasledovať svorka velociraptorov.

Skyfall

Špionážne filmy sú obzvlášť zaujímavé tým, že každý jeden z nich prinesie viacero akčných a hi-tech kúskov, ktoré u vedcov ihneď vyvolajú špekulácie. Dá sa povedať, že akcia je vždy nadčasová, či už sú to lietajúce autá alebo výmena tvári ako v Mission Impossible a budúcnosť vie vždy ukázať, že podobné kúsky nemajú ďaleko od reality.

Pri Jamesovi Bondovi často vídame viaceré technologické pokroky prostredníctvom jeho kolegu Q, vedúceho výskumu a vývoja Britskej tajnej služby. Čo však neušlo vedcom a ich drobnohľadu bola scénka z úspešného pokračovania Skyfall, ktorá sa týkala hlavného zloducha Silvu v podaní Javiera Bardema. Ten sa ocitá vo väzení MI6 ako bývalý špión túžiaci po pomste.

Jednou z osobných krívd z minulosti mala byť aj jeho čeľusť, ktorá sa údajne rozožrala za pomoci samovražednej pilulky kyanovodíka, čo však nebolo plánom. Kyanovodík je známy ako jedovatý plyn a kyselina kyanovodíková, z ktorej sa môže získať je menej korozívna ako citrónová šťava. Ak by bola taká žieravá, že prakticky zničí celú čeľusť, tak by zničila najprv samotnú pilulku, nehovoriac o sile samotného kyanidu, ktorý bráni bunkám využívať kyslík a ovplyvňuje tým dýchanie a srdce.

Príznaky otravy kyanidom sa prejavia v priebehu niekoľkých minút po požití. Pri vdychovaní vysokej koncentrácie kyanovodíku nastáva kóma s kŕčmi, zástava srdca a smrť v priebehu niekoľkých minút. Tento jed kedysi použili na samovraždu aj viacerí vysokopostavení nacistickí hodnostári, úspešnosť účinku je teda vysoká.

Gravitácia

Gravitácia z roku 2013 bola medializovaná ako ultra realistický astronautický triler, hoci skutočne splnila iba dva z týchto troch sľubov. Filmári jednoducho nechápu ako funguje gravitácia ani vo filmoch, ktoré ju majú v samotnom názve. Sandra Bullock (Stone) a George Clooney (Kowalski) sú uprostred rutinnej vesmírnej vychádzky, keď dôjde ku katastrofe, ktorá spôsobí, že ich raketoplán sa nenapraviteľne poškodí.

Pri pokuse dostať sa do bezpečia kapsuly Sojuz sa Sandra Bullock zamotá a Clooney sa začne vzďaľovať do vesmíru. Kowalski, ktorý verí, že jeho hybnosť ich privedie do záhuby, statočne odpojí lano medzi nimi a mizne vo vesmíre, čím zachráni astronautke Stoneovej život. Bola však táto smrť skutočne nevyhnutná?

Na záchranu Kowalskeho by totiž stačilo len jemné potiahnutie astronautkou, ktorá bola pripevnená k pevnému predmetu. Scéna je urážkou základnej fyziky a žiadať divákov, aby jej uverili ako emocionálnemu jadru filmu, je ešte urážlivejšie. George Clooney tak zomrel veľmi nezmyselnou smrťou a pre viaceré ženské diváčky spôsobil oscarový režisér Alfons Cuarón zbytočnú emotívnu traumu.

Deň po tom

Len málo katastrofických filmov nahnevalo vedcov viac ako Deň po tom, pričom jeden expert na klimatické zmeny tvrdil, že snímka porušila prakticky všetky známe termodynamické zákony. Príbeh sleduje postupnú skazu na našej planéte, keď sa ukazuje, že globálne klimatické zmeny sú reálne a v skutočnosti postupujú pomerne rýchlo.

Je fakt, že aktuálne globálne otepľovanie je skutočné a vidíme, ako rýchlo mení podmienky pre život na našej planéty, no nie je to tak, ako to zobrazuje film. Najviac bola kritizovaná rýchlosť a závažnosť ľadovej búrky, ktorá má uvrhnúť náš svet do novej doby ľadovej behom pár dní.

Filmová vedkyňa z NASA Janet Tokada (Tamlyn Tomita) vo filme tvrdí, že teplota klesá rýchlosťou 10°C za sekundu, čo je však nereálne. Rovnako pritiahnutá za vlasy je aj rýchlo stúpajúca hladina mora, ktorá by stúpla maximálne len na výšku okolo 60 metrov pri roztopení všetkých svetových ľadovcov, čo je zlá správa aj pre ďalší nepresný katastrofický film o záplave sveta – Vodný svet s Kevinom Costnerom.

Veda v katastrofickom filme Deň po tom je taká zlá, že NASA odmietla pomôcť pri natáčaní kvôli faktickým nepresnostiam. Film má šokovať a má za sebou posolstvo, no vedecká komunita ho kritikou nešetrila. Jeden paleoklimatológ z Duke University uviedol, že „tento film je pre klimatickú vedu ako Frankenstein pre operáciu transplantácie srdca“.

Ja, legenda

Vo filme Ja, Legenda sledujeme nepríjemnú apokalyptickú podobu New Yorku a pravdepodobne celého sveta. Túto situáciu spôsobil zmutovaný vírus, ktorý prakticky vyhladil celé ľudstvo. Vírus zmutuje, dostane sa do vzduchu, cez ktorý infikuje ľudí a premieňa ich na akýchsi zombie upírov. Tí šíria chorobu ďalej uhryznutím iných.

Jedným z posledných ľudí, ktorý sa zázračne nenakazil vírusom, pretože je voči nemu imúnny, je vojenský virológ Robert Neville v podaní Willa Smitha. Jeho hlavným cieľom je vytvoriť vakcínu z vlastnej krvi, na čom pracuje prakticky po celú dobu filmu. Tento kľúčový prvok je však vedecky chybný.

Ako sa vyvíja vakcína, si v dnešnej pandemickej dobe prečítal už takmer každý. Neville v sebe nemá vírus, a tak jeho krv nemôže byť prostriedkom na vytvorenie vakcíny, pretože tie trénujú imunitný systém, aby rozpoznal patogény tým, že najprv do tela vnesú stopy samotného vírusu. V reálnom živote by sa teda musel najprv nakaziť vírusom, aby sa vytvorili protilátky potrebné pre vakcínu.

Prometheus

Fanúšikovia franšízy Votrelec čakali na piaty diel s veľkými nádejami. O jeho réžiu sa predsa postaral samotný Ridley Scott, ktorý vesmírneho zabijaka priviedol na filmový svet. Nehovoriac o jeho rozsiahlych skúsenostiach so sci-fi žánrom, ktoré mali zaručiť nové napínavé vesmírne dobrodružstvo.

O samotnej kvalite a výsledku filmu by sa dalo polemizovať a viacerí kritici sa s názormi na Promethea rozchádzali. Kto sa však pri tejto snímke zhodol, boli vedci a astrofyzici, ktorí sa pri viacerých momentoch museli chytať za hlavu. Predmetom kritiky bola vzdialenosť cieľa „pol miliardy míľ“, ktorú použila kapitánka Vickers.

Ako vieme, takáto vzdialenosť od Zeme je stále v rámci slnečnej sústavy – približne vzdialenosť od Jupitera. Posádka však nebola blízko Jupitera ako vieme, ale na osudnej LV-223, ktorá sa objavila vo viacerých častiach Votrelca. Filmári ju opisujú ako jeden z mesiacov plynnej planéty Calpamos nachádzajúca mimo našej slnečnej sústavy. Či už to bola chyba v scenári, alebo chyba samotnej herečky Charlize Theron ako súčasť improvizácie, nevieme.

Amatérizmus týchto astronautov však vidieť aj v ďalších scénach, keď si niektorí z nich len pár minút po opustení kozmickej lode zložia prilby. Predstava vylúčiť rôzne toxické zlúčeniny v atmosfére alebo nejaký virulentný kmeň života sa v tomto prípade zdá byť jednoduchšia ako pozerať sa dlhé minúty na detoxikáciu. Nečudo, že väčšina posádky lode dopadla vo filme ako dopadla – hroznou a krutou smrťou.

Jadro

Pri každom katastrofickom filme človek občas musí vypnúť svoje mozgové bunky. No v prípade filmu Jadro sa môže stať, že absurdnosť námetu a dejových prvkov sa nebude dať prehliadnuť ani v oddychovom režime. Pri tomto filme nemusíš byť vedeckým géniom, aby si všimol viaceré nelogické a vedecké lapsusy, keď tím expertov cestuje do jadra Zeme (ktoré sa prestalo otáčať), aby ho aktivoval jadrovou bombou.

Prvým kľúčovým nedostatkom je, že ak by sa Zem prestala točiť, prakticky všetci by sme zomreli. Zem sa na rovníku otáča o niečo okolo 2000 km/h, ak cestujeme k jednému z pólov, rýchlosť klesá. Ak sa jadro prestane točiť, potom sa prestane točiť aj zvyšok Zeme, to by spôsobilo podobnú reakciu ako pri autonehode v obrovskej rýchlosti , keď nikto nie je pripútaný bezpečnostným pásom.

Filmárom treba vysloviť pochvalu za správne zvládnuté základy štruktúry Zeme, nie však už za funkciu magnetosféry, ktorá vzniká pôsobením magnetického pola Zeme. Čo ak však toto magnetické pole zmizne? V scéne vo filme sa nad San Franciscom otvára diera v magnetosfére a radiácia následne zaplavuje oblasť a roztápa Golden gate most. Ako už iste vieš, aj táto scéna je nereálna.

Ak by toto pole zmizlo, mohlo k nám by vstúpiť viac žiarenia a riziko niektorých druhov rakoviny by sa mohlo zvýšiť. Čo však hlavne chráni našu planétu pred všetkými formami žiarenia, je zvyšná atmosféra a nie magnetosféra. Atmosféra a jej vrstvy sú hrubé niekoľko kilometrov a bez nich by sa pri plnej sile slnečnej energie, slnečných vetrov a všetkých druhov kozmického žiarenia začala naša planéta podobať na Mesiac.