Čierne diery sú astronomické fenomény, ktoré aj po dlhých rokoch študovania predstavujú jednu veľkú neznámu. Vzhľadom na to, že tieto monštrá pohlcujú všetko okolo a z ich vnútra nič nevyžaruje, existuje až príliš veľa vecí, ktoré jednoducho nedokáže objasniť.

Jedna z najmenších supermasívnych čiernych dier

Medzi neobjasnené prípady patrí aj rast supermasívnych čiernych dier. Hoci podľa akceptovanej teórie vznikali prvé čierne diery vo vesmíre rozpadom prvých hviezd, doposiaľ si astronomická obec láme hlavu, ako sa tieto čierne diery dokázali „premeniť“ na supermasívne čierne diery.

NASA

Ako píše portál Sciencealert, určité odpovede by mohla poskytnúť nová štúdia prezentovaná počas 239. stretnutia Americkej astronomickej spoločnosti. Na stretnutí sa totiž skupina vedcov pochválila s objavom jednej z najmenších supermasívnych čiernych dier.

Vo vedeckých sférach sa dlhú dobu dokonca polemizuje o určitom prepojení čiernych a červích dier. Už z práce Alberta Einsteina a Nathana Rosena totiž vyplýva, že špeciálny druh červej diery, známy ako Einstein-Rosenov most by mohol mať na jednom konci podobu čiernej diery a na tom druhom by pripomínal bielu dieru.

K objaveniu supermasívnej čiernej diery o hmotnosti „len“ 200 000-násobku hmotnosti Slnka pomohlo röntgenové observatórium Chandra, ktoré pred pár mesiacmi nasnímalo „ruku Boha“ siahajúcu po gigantickom oblaku plynu, upozorňuje portál Phys. Čierna diera obýva trpasličiu galaxiu Mrk 462 vzdialenú 110 miliónov svetelných rokov a je pochovaná hlboko pod prachom a plynom v srdci tohto „trpaslíka“.

Supermasívne čierne diery obývajúce srdia veľkých galaxií objavujeme prostredníctvom obežných dráh a rýchleho pohybu hviezd. Trpasličie galaxie sú však príliš malé a nejasné na to, aby sme našimi súčasnými technológiami dokázali takéto pohyby spozorovať.

Na rad v takomto prípade prichádza druhá metóda, ktorá je založená na hľadaní istých znakov, ktoré sú charakteristické pre rast čiernej diery. Jedným zo znakov je veľké množstvo plynu, ktoré sa zahrieva na extrémne teploty. Plyn je dokonca natoľko zahriaty, že je možné ho pozorovať na röntgenových vlnových dĺžkach.

Objav tak jasného žiarenia s vysokou energiou naznačuje prítomnosť čiernej diery, ktorá aktívne požiera materiál. Túto metódu využili vedci aj teraz vo svojej novej štúdii, keď pomocou röntgenové observatórium Chandra hľadeli na 8 vzdialených trpasličích galaxií, ktorých aj optické dáta naznačili, že by mohli skrývať aktívnu supermasívnu čiernu dieru.

Z pozorovaných galaxií však iba jedna (Mrk 462) vykazovala podpis aktívnej supermasívnej čiernej diery. Pozorovania ale ukázali niečo zvláštne. Pomer vysokoenergetického röntgenového žiarenia k nízkoenergetickému röntgenovému žiareniu naznačoval, že čierna diera sa schováva za hustým oblakom prachu. To samotné by mohlo veľa napovedať o tom, ako vznikli prvé supermasívne čierne diery.

Ako rástli čierne diery?

Podľa akceptovaných teórii mohli prvé čierne diery vzniknúť kolapsom prvých veľkých hviezd, na to aby však takto vzniknuté čierne diery mohli narásť na supermasívne monštrá, museli by rásť veľmi rýchlo.

Alternatívna teória hovorí, že vesmír bol na začiatku posiaty čiernymi dierami, ktoré vznikli kolapsom obrovských oblakov plynu a prachu, pričom týmto spôsobom mohli vzniknúť aj čierne diery vážiace niekoľko desiatok tisíc hmotností Slnka.

Vzhľadom na to, že objavená supermasívna čierna diera v trpasličej galaxii Mrk 462 sa nachádza za obrovským mračnom plynu a prachu, objav by mohol nakloniť misky váh práve k tejto alternatívnej teórii.

Ako však priznávajú vedci, z jedného objavu nemožno robiť závery. Štúdia by však mohla podporiť a iniciovať pátrania po čiernych dierach ukrytých za prachovými mračnami. Koniec koncov, trpasličích galaxií ukrývajúcich supermasívne čierne diery by mohlo byť oveľa viac než si myslíme.

Čítajte viac z kategórie: Novinky