V hlbinách mora medzi indonézskymi ostrovmi Jáva a Madura sa ukrývala jedna z najzásadnejších paleontologických záhad posledných rokov. Presne tam, v úžine Madura, objavili vedci lebku starovekého ľudského predka, Homo erectus, ktorá ležala pod vrstvami bahna a piesku neuveriteľných 140 000 rokov.

Hoci boli fosílie objavené už v roku 2011 počas ťažby morského piesku, až teraz odborníci potvrdili ich druh a vek, čím otvorili úplne novú kapitolu v chápaní ľudskej histórie. Dva fragmenty lebky (čelná a temenná kosť) sa po dôkladnom porovnaní zhodovali s fosíliami Homo erectus z jaskyne Sambungmacan, čo potvrdilo, že tento dávny druh žil aj v dnes zaplavených oblastiach známych ako Sundaland.

Okrem lebky výskumníci odkryli až 6 000 fosílií zvierat patriacich 36 rôznym druhom, vrátane varanov komodských, byvolov, jeleňov či vyhynutého rodu veľkých bylinožravcov Stegodon, ktorý mohol dosahovať výšku až štyri metre a váhu viac ako desať ton. Práve tieto nálezy potvrdzujú, že v období stredného pleistocénu sa v tomto regióne nachádzal bohatý a rôznorodý ekosystém. Na tému upozornil DailyMail.

Niektoré z fosílií niesli stopy po rezoch, čo naznačuje, že pravekí ľudia tu praktizovali sofistikované lovecké techniky. To svedčí o ich adaptabilite a schopnosti prežiť v meniacom sa prostredí, ktoré sa postupne menilo v dôsledku klimatických zmien.

Zabudnutý svet pod hladinou

Medzi 14 000 a 7 000 rokmi pred naším letopočtom totiž došlo k masívnemu topeniu ľadovcov, čo spôsobilo zvýšenie hladiny morí o viac ako 120 metrov. Nízko položené oblasti Sundalandu boli zaplavené a celé komunity boli nútené presunúť sa na vyššie položené miesta alebo úplne opustiť svoje územia. Táto geologická udalosť pochovala nie len krajinu, ale aj historické dôkazy o jej dávnych obyvateľoch.

Vedci zistili, že fosílie boli uložené v niekdajšom údolí rieky Solo, ktoré sa kedysi tiahlo naprieč teraz zaplaveným kontinentálnym šelfom. Analyzovaním usadenín pomocou techniky opticky stimulovanej luminiscencie (OSL) určovali, kedy boli sedimenty naposledy vystavené slnečnému žiareniu. Výsledky ukázali, že fosílie sa datujú do obdobia medzi 162 000 až 119 000 rokmi, čo ich radí do neskorého stredného pleistocénu.

Ars.els-cdn.com

Podľa Harolda Berghuisa z Leidenskej univerzity, ktorý výskum viedol, „toto obdobie sa vyznačuje veľkou morfologickou rozmanitosťou a pohyblivosťou hominínov v regióne“, čím zdôrazňuje, že Homo erectus bol výrazne rozšírený a adaptabilný druh.

Význam nálezu spočíva aj v tom, že ide o prvú známu podmorskú lokalitu, kde boli objavené fosílie ľudských predkov v oblasti Sundalandu. Táto skutočnosť mení doterajšie predstavy o geografickom rozšírení Homo erectus a naznačuje, že potopené krajiny juhovýchodnej Ázie zohrávali omnoho väčšiu úlohu v evolučnom príbehu ľudstva, než sa dosiaľ predpokladalo.

Zvieracie fosílie, najmä z jeleňov a antilopovitých živočíchov, poskytujú detailnejší obraz o prostredí, ktoré kedysi existovalo. Tieto druhy preferujú otvorené lúky alebo savany, čo pomáha rekonštruovať dávnu krajinu ako bohatú na pastviny s dostatkom vody a vegetácie. Takéto prostredie bolo ideálne pre Homo erectus, ktorý mal vyššiu postavu, dlhšie nohy a kratšie ruky. Ide o znaky, ktoré ho robia podobnejším modernému človeku.

Tento výskum tak ponúka fascinujúci pohľad do minulosti a pripomína, že aj pod hladinou oceánu sa môžu skrývať odpovede na základné otázky o našom pôvode. S pokrokom v technológii podmorského prieskumu sa vedci už teraz tešia na ďalšie objavy, ktoré možno raz odhalia nielen kosti a nástroje, ale aj dávno stratené mestá, farmy a príbehy ľudí, ktorí žili v krajinách, čo dnes ležia na dne mora.

Čítajte viac z kategórie: Novinky