Podľa OSN ľudstvo ročne vyprodukuje približne 430 miliónov ton plastov, pričom až dve tretiny z toho sú jednorazové obaly, ktoré sa rýchlo stávajú odpadom. Plasty sú najškodlivejšou a najtrvácnejšou časťou morského odpadu, pričom tvoria až 85 % celkového morského odpadu.

Dôsledky tohto problému sú zjavné v podobe veľkých smetiskových plôch, akou je Veľká tichomorská odpadová škvrna, a v množstve plastov, ktoré každoročne končia na plážach a pobrežiach po celom svete. Ak sa situácia nebude riešiť, množstvo plastov končiacich v oceánoch sa do roku 2040 môže až strojnásobiť. Na tému poukázal portál Universe Today.

Nová metóda

Austrálsky výskumný tím nedávno vyvinul novú metódu, ktorá využíva satelitné snímky na identifikáciu plastového odpadu na pobrežiach. Táto technológia dokáže z výšky viac ako 600 km (vyššie než obieha Medzinárodná vesmírna stanica) rozoznať plasty na plážach na základe rozdielneho odrazu svetla. Tím úspešne otestoval tento nástroj na odľahlej časti pobrežia južnej Austrálie.

Tento nový index, pomenovaný Beached Plastic Debris Index (BPDI), bol predstavený v časopise Marine Pollution Bulletin a bol vyvinutý pod vedením Dr. Jenny Guffoggovej z Royal Melbourne Institute of Technology (RMIT) a University of Twente. BPDI analyzuje odrazené svetlo z plastových materiálov a dokáže tak rozlíšiť plasty od piesku, vody a iných materiálov.

Význam detekcie plastov z vesmíru pre ochranu pobreží

Satelitná technológia už teraz pomáha sledovať plávajúci plastový odpad v oceánoch. A to vrátane menších zhlukov plastových fliaš, tašiek a sietí, ako aj veľkých plávajúcich smetísk, akou je Veľká tichomorská odpadová škvrna s rozlohou 1,6 milióna km². Technológia však doteraz nedokázala efektívne sledovať plastový odpad na plážach, pretože plasty sa z vesmíru často zamieňajú za piesok.

Unsplash/Akram Huseyn/Copilot Designer (Úprava redakcie)

BPDI túto výzvu prekonáva použitím spektrálneho indexu, ktorý vyhodnocuje vzory odrazeného svetla a dokáže mapovať plastový odpad na pobreží. Testovanie BPDI prebiehalo v južnom Gippslande, asi 200 km od Melbourne, kde tím rozložil 14 plastových predmetov. Každý bol o rozlohe dva štvorcové metre, čo je menej než veľkosť jedného satelitného pixelu (asi tri štvorcové metre).

BPDI dokázal rozlíšiť plasty od piesku a vody omnoho presnejšie než iné metódy, ktoré často zamenili piesok alebo tiene za plast. Dr. Mariela Soto-Berelov z RMIT, spoluautorka štúdie, vyjadrila svoje nadšenie nad vývojom tejto metódy, keďže umožňuje zachytiť odľahlé pobrežné oblasti vo veľkom rozsahu a s pravidelnou frekvenciou. Soto-Berelov vysvetľuje, že detekcia je kľúčovým krokom, ktorý im pomôže porozumieť, kde sa plasty hromadia a efektívnejšie plánovať ich čistenie. To je v súlade s cieľmi udržateľného rozvoja, ako je ochrana morí a oceánov.

Freepik

Ochrana pobreží a morského prostredia

BPDI predstavuje prelom v monitorovaní plastového odpadu na pobrežiach. To by mohlo výrazne prispieť k ochrane oceánov a k plánovaniu čistiacich operácií. Ďalším krokom bude testovanie BPDI v reálnych podmienkach, pričom tím plánuje spolupracovať s organizáciami, ktoré sa venujú sledovaniu a riešeniu problému plastového odpadu.

Vývoj tejto technológie je dôležitým krokom k riešeniu problému s plastovým odpadom na plážach a pobrežiach, kde ohrozuje nielen živočíchy, ale aj morské ekosystémy. Na niektorých odľahlých plážach bola zaznamenaná extrémne vysoká hustota plastov, čo zvyšuje potrebu ich dôsledného sledovania a ochrany. Dr. Guffoggová poznamenáva, že ak plasty nebudú odstránené, postupne sa rozložia na mikro a nanoplasty, ktoré predstavujú ďalšie vážne environmentálne riziko.