Už ako mladý chlapec vedel, že raz sa stane vedcom. A nie hocijakým. Takým, ktorého si všetci zapamätajú. Chcel byť niečím výnimočný. Svoj sen nakoniec dotiahol do cieľa. V pondelok uplynie 120 rokov od narodenia tvorcu prvej atómovej bomby Juliusa Roberta Oppenheimera.

Americký atómový fyzik, autor teórie neutrónových hviezd a zároveň propagátor mierového využitia atómovej energie sa narodil 22. apríla 1904 v New Yorku v bohatej rodine nemeckého obchodníka. V období druhej svetovej vojny viedol americký projekt Manhattan, ktorého úlohou bolo zostrojenie atómovej bomby.

Oppenheimer najskôr študoval na Harvarde v USA. S fyzikom Ernestom Ruthefordom potom pracoval na univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii. S ďalším významným vedcom tých čias Maxom Bornom sa stretol v Nemecku na univerzite v Göttingene, na ktorej získal v roku 1926 vo veku 22 rokov titul doktor. Po návrate do USA študoval opäť na Harvarde a na kalifornskom technologickom inštitúte (California institute of Technology – Caltech) v Pasadene. Neskôr vyučoval a študoval jadrové procesy na kalifornskej univerzite v Berkeley aj na Caltechu. V roku 1930 popísal ako prvý vedec jav, ktorý sa v súčasnosti označuje ako čierne diery.

V období veľkej hospodárskej krízy vyjadroval sympatie k ľavici a podporoval republikánov počas španielskej občianskej vojny. V roku 1940 sa oženil s Katherine Harrisonovou, členkou komunistickej strany. Mali spolu dve deti.

V roku 1943 ho poverili vedením projektu Manhattan v tajných laboratóriách v Los Alamos v Novom Mexiku. Na vývoji a výrobe atómovej bomby spolupracovalo okolo tritisíc popredných vedcov nielen amerických, ale i tých, ktorí unikli z Európy pred fašizmom. Pri sledovaní pokusného jadrového výbuchu v júli 1945 sa Oppenheimer zhrozene označil za ničiteľa Zeme. Ako predvídavý vedec sa snažil, aby bola vyvinutá bomba použitá iba ako hrozba, no Spojené štáty ju v auguste 1945 použili. Účinok jadrovej zbrane, ktorú zvrhli na Hirošimu a Nagasaki Oppenheimerom hlboko otriasla. Mnoho vedcov odmietlo pracovať naďalej na projekte a sám Oppenheimer opustil Los Alamos v októbri 1945.

Po vojne sa stal hlavným poradcom v novovytvorenej Komisii pre atómovú energiu (United States Atomic Energy Commission, AEC). Svoju pozíciu využíval pre lobing za medzinárodnú kontrolu atómovej energie a na zastavenie pretekov v jadrovom zbrojení so Sovietskym zväzom. Protestoval aj proti vývoju novej zbrane – vodíkovej bomby.

V roku 1953 ho obvinili z náklonnosti ku komunistickej ideológii v tridsiatych rokoch. Hoci neverejné vypočúvanie v roku 1954 preukázalo jeho nevinu, dostal zákaz pracovať s vojenským tajomstvom a svoju činnosť v AEC musel ukončiť. Vedecká obec bola rozhodnutím šokovaná. Oppenheimer bol nútený stiahnuť sa z verejného života, pokračoval však vo výskume a vyučovaní. Veľa času strávil v jednoduchom dome na ostrove St. John na Panenských ostrovoch a s manželkou sa venoval jachtingu. V roku 1963 mu prezident USA Lyndon B. Johnson udelil cenu Enrica Fermiho ako gesto politickej rehabilitácie.

Robert Oppenheimer, vášnivý fajčiar, zomrel v 18. februára 1967 vo veku 63 rokov na rakovinu hrtana v Princetone. Na Panenských ostrovoch ostala po ňom pomenovaná pláž, ktorú jeho dedička vyhlásila za verejný park určený na rekreáciu.

V júli 2023 mala premiéru historicko-životopisná dráma Oppenheimer režiséra Christophera Nolana. Vo februári 2024 získal film Oscara v siedmich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, režiséra i herca.

„Jeho príbeh je ústredným prvkom spôsobu, akým žijeme teraz a ako budeme žiť navždy. Nikto nezmenil svet tak ako on. Dal mu moc zničiť sám seba. To ešte nikto neurobil,“ vysvetlil režisér Christopher Nolan vlani pre The New York Times, prečo považuje Roberta Oppenheimera za veľmi naivného a zároveň za najdôležitejšiu osobnosť, aká kedy žila.