Už niekoľko desaťročí sa vedci z celého sveta snažia pochopiť, ako a kedy dôjde k zániku Slnečnej sústavy. Z tohto dôvodu sa v najnovšej štúdii publikovanej v žurnále The Astronomical Journal rozhodli vedci podrobne preskúmať dlhodobú dynamickú stabilitu Slnečnej sústavy. Ide vôbec o jednu z najstarších otázok astrofyziky. Veď už Newton predpokladal, že interakcie medzi planétami spôsobia nestabilitu celej Slnečnej sústavy a jej nevyhnutný koniec, o téme informoval web RepublicWorld.

Toto je Buran, sovietska „kópia“ Raketoplánu. Bol však lepší a s najsilnejším motorom sveta, čo sa s ním stalo?

Prelomová metóda je na svete: Vedci premenili vzduch na čisté palivo. Ako funguje?

Máme plán na získavanie energie z čiernej diery. Pomôže nám prežiť v mŕtvom vesmíre

Prečo pôvodné výpočty nie sú správne?

V roku 1999 astronómovia zistili, že Slnečná sústava sa bude pomaly rozpadať po dobu najmenej 10¹⁸ rokov. Podľa dostupných informácii by za túto dobu mali dráhové rezonancie (vlastnosť pohybu dvoch telies Slnečnej sústavy, ktorá ovplyvňuje stabilitu ich usporiadania) Saturnu a Jupitera oddeliť planétu Urán od našej sústavy.

Podľa najnovšej štúdie však vedci zabudli do svojich výpočtov zaradiť aj niektoré dôležité vplyvy, ktoré by mohli narušiť Slnečnú sústavu ešte oveľa skôr. Jedným z hlavných „zabudnutých“ faktorov je Slnko, ktoré sa zhruba za 5 miliárd rokov zmení v červeného obra a pohltí Merkúr, Venušu a Zem.

Červený obor následne odhodí svoje vonkajšie vrstvy a stratí takmer polovicu svojej hmotnosti,  zostane po ňom len biely trpaslík predstavujúci 54 % súčasnej hmoty Slnka. Vplyvom tejto straty dôjde k uvoľneniu Marsu, Jupitera, Saturnu, Uránu a Neptúnu z gravitačného zovretia hviezdy, upozornil portál ScienceAlert.

Ďalším dôvodom, prečo zistenia z roku 1999 nie sú podľa hore uvedenej štúdie správne, je to, že Slnečná sústava obiehala okolo galaktického jadra, čoho dôsledkom je dej, pri ktorom sa raz za 23 miliónov rokov k našej sústave priblíži iná hviezda, ktorá dokáže narušiť obežné dráhy planét Slnečnej sústavy.

Na základe vykonania desiatich simulácií, ktoré zahŕňali aj hore uvedené faktory, vedci zistili, že v čase, keď sa Slnko zmení na bieleho trpaslíka, vonkajšie planéty (planéty s obežnými dráhami, ktorých polomer je väčší, ako je polomer obežnej dráhy Zeme) Slnečnej sústavy budú mať väčšie obežné dráhy, ale stále zostanú relatívne stabilné.

Jupiter spolu so Saturnom zostanú v stabilnej dráhovej rezonancii s pomerom 5 : 2 – vždy keď Jupiter obehne 5-krát okolo Slnka, Saturn obehne 2-krát. Neskôr to však spôsobí rozpad Slnečnej sústavy, ku ktorému dôjde skôr, ako sa predpokladalo.

Kedy teda dôjde k zániku Slnečnej sústavy?

Už za 30 miliárd rokov vplyvom „neustáleho“ stretávania sa s cudzími hviezdami dôjde k rýchlej strate planét. Celkovo zo Slnečnej sústavy v tejto dobe odídu všetky planéty až na jednu (bližšie nešpecifikovanú) a stanú sa z nich túlavé planéty.

Jednu z takýchto planét sa nám podarilo objaviť iba nedávno pomocou gravitačných mikrošošoviek.

Posledná planéta, ktorá ešte stále neopustila našu Slnečnú sústavu zostane v nej „uväznená“ ešte ďalších 50 miliárd rokov, no nakoniec sa aj tá uvoľní z gravitačného zovretia. Definitívny koniec nastane 100 miliárd rokov po tom, čo sa Slnko zmenilo na bieleho trpaslíka v čase, kedy budú všetky planéty Slnečnej sústavy už dávno roztrúsene po celej galaxii.

Vedci však upozorňujú, že tieto čísla nemusia byť definitívne a môžu sa opäť zmeniť, pretože vypočítať konkrétne hodnoty  je nesmierne náročná, ak nie nemožná úloha. Výpočty, respektíve simulácie komplikuje tzv. problém n telies, čo je jedna z úloh nebeskej mechaniky, ktorá spočíva v určení pohybu n telies ( kde n > 3), pohybujúcich sa vďaka vplyvu vzájomnej príťažlivosti – čím viac objektov sa v sústave nachádza, tým ťažšie sa predpovedá vývoj danej sústavy.