Od objavenia prvej exoplanéty v roku 1992 ubehlo pekných pár rokov, pričom doposiaľ sa nám oficiálne podarilo objaviť viac ako 5 000 exoplanét. Ďalšie tisícky čakajú na svoje potvrdenie.

Pozorovanie vzdialených exoplanét

Bohužiaľ, o týchto vzdialených svetoch toho však, kvôli technologickým obmedzeniam, veľa nevieme. Všetky neznáme by však mohol prekonať tzv. gravitačný teleskop, ktorého koncept nedávno načrtli odborníci z KIPAC (Kavli Institute for Particle Astrophysics and Cosmology) a Standfordovej univerzity, píše zmieňovaná univerzita na svojom webe.

Nový koncept teleskopu, ktorý by v prípade realizácie spôsobil v astronómii doslova revolúciu v objavovaní a skúmaní vzdialených svetov, vedci opísali v žurnále The Astrophysical Journal.

Ako píše portál Inverse, uvedený koncept gravitačného teleskopu využíva dobre osvedčenú techniku nazývanú gravitačná šošovka. K takémuto efektu dochádza, keď masívne teleso v popredí ohne svetlo vzdialeného objektu v pozadí. V tomto prípade by ju svojou gravitáciou vytváralo samotné Slnko.

Slnečná šošovka

Gravitačnú šošovku vytvára aj naše Slnko, takže v prípade, že by sme nový teleskop umiestnili pred Slnko tak, že teleskop, Slnko a pozorovaná planéta sú v jednej línii, potom by gravitačná šošovka Slnka ohla prichádzajúce svetlo exoplanéty tak, že by sme dostali jej zväčšený obraz. Tento efekt Einstein predpovedal už v roku 1936.

V dokumente vedci píšu, že na tento účel by mal byť využitý vesmírny teleskop, ktorý by sa nachádzal vo vzdialenosti 550 AU od Slnka. Hoci z astronomického hľadiska to nie je veľká vzdialenosť, keďže je to „len“ 4-krát ďalej, než je aktuálna pozícia legendárnych kozmických sond Voyager, vzhľadom na naše aktuálne možnosti cestovania vesmírom, je to stále poriadne veľký problém.

Prečo tak ďaleko?

Vzdialenosť 550 AU je totiž ohnisková vzdialenosť gravitačnej šošovky Slnka, ktorá umožňuje zdroju vyžadujúcemu zväčšenie (sledovanej exoplanéte)  a šošovke Slnka zosúladiť sa tak, aby teleskop dokázal vidieť vzdialené objekty ohnuté gravitáciou.

NASA, ESA & L. Calçada

Môžeme si to v podstate predstaviť ako gigantickú lupu, ktorá namiesto toho, aby na ohýbanie svetla používala svoj zakrivený povrch, použije zakrivenie časopriestoru. Tento nový koncept teleskopu, by pritom poskytol až 1000-krát presnejšie zobrazenie pozorovaných objektov, ako aktuálne najsilnejšia zobrazovacia technológia, ktorú využívame.

Teleskop by tiež musel byť vybavený slnečnou clonou, ktorá by ho chránila pred akýmkoľvek rozptýleným svetlom a zakrývala by svetlo zo Slnka. Takéto clony, známe ako koronografy, sú už dnes dobre známe a sú nimi vybavené aj niektoré prístroje na palube teleskopu Jamesa Webba.

Je to zložitejšie, než to vyzerá

Problém je aj to, že gravitačné šošovky sú zväčša náhodné udalosti, pričom astronómovia ich existenciu zistia zväčša až z archívnych snímok. Takúto slnečnú gravitačnú šošovku by sme však vedeli použiť na pozorovanie už objavených exoplanét.

Patricia Klein and MPIA

Autori sú si vedomí mnohých obmedzení a zrejme aj preto tvrdia, že budeme potrebovať ešte najmenej 50 rokov, aby sme niečo takéto vôbec mohli zostaviť. Za ten čas by sme zrejme mohli stihnúť vytvoriť spoľahlivý kozmický pohon, ktorý by teleskop dokázal dopraviť na miesto určenia v relatívne krátkom čase. So súčasným pohonom by nám to zabralo najmenej 100 rokov.

Ak sa nám takýto teleskop nakoniec podarilo dopraviť na svoje miesto, umožnil by nám zistiť, či sa na predmetnej planéte nachádzajú oceány a kontinenty. Gravitačný teleskop tak skrátka predstavuje ďalší logický krok na ceste k objavovaniu života a obývateľných planét vo vesmíre.

Napokon, ako uvádzajú samotní autori, takéto nasnímanie 100 svetelných rokov vzdialenej planéty, by pre astronómiu malo rovnaký vplyv, ako fotografia Zeme vytvorená počas misie Apollo 8.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP