Hovoríme o takzvaných malobunkových neuroendokrinných karcinómoch. Tieto extrémne agresívne nádory sa môžu objaviť v pľúcach, prostate či na vaječníkoch. Sú známe tým, že sa rýchlo šíria a pre pacientov predstavujú extrémne nebezpečenstvo, keďže doterajšia medicína na ne len mierila naprázdno.

Celé desaťročia sa prístup k liečbe týchto typov nádorov prakticky nezmenil a úmrtnosť zostávala hrozivo vysoká. Kľúčom k ich agresivite je strata génu s označením RB, ktorý za normálnych okolností funguje ako brzda nekontrolovateľného delenia buniek. Ako však vyplynulo z najnovších zistení uverejnených v prestížnom vedeckom časopise PNAS, táto obrovská výhoda rakoviny sa zároveň stáva jej najväčšou slabinou.

Keď chýba štít, kolaps je nevyhnutný

Tím z UCLA pod vedením uznávaného imunológa Dr. Owena N. Witteho zistil, že rakovinové bunky bez génu RB sú extrémne závislé na inom proteíne – konkrétne na E2F3. Ide o biologický jav nazývaný „syntetická letalita“. Zjednodušene povedané, bunka dokáže prežiť bez génu RB a rovnako by prežila, ak by stratila len proteín E2F3. Keď však príde o oba tieto prvky naraz, jej ochranný systém sa zrúti a bunka okamžite odumiera.

Tento princíp otvára úplne nové dvere v personalizovanej medicíne. Podobne ako v prípadoch, kedy vedci našli spôsob, ako prinútiť k samovražde bunky rakoviny pankreasu, aj tu idú výskumníci po najzraniteľnejšom mieste nepriateľa. Blokovanie proteínu E2F3 v laboratórnych testoch spoľahlivo zastavilo rast tumorov a viedlo k ich úplnej deštrukcii.

Revolučný úspech vďaka moderným modelom

Výskum takto agresívnych foriem rakoviny bol doteraz extrémne náročný, pretože vedcom chýbali presné laboratórne modely. Tím z UCLA preto vyvinul úplne novú metódu. Vzali zdravé ľudské bunky prostaty a geneticky do nich vložili päť kľúčových mutácií vrátane straty génov RB a TP53.

Tieto bunky následne vypestovali do miniatúrnych orgánov (organoidov) a použili ich na vytvorenie nádorov u myší. Pomocou celogenómových CRISPR skríningov potom otestovali tisíce génov, aby zistili, bez ktorých rakovina nedokáže prežiť. Výsledok bol jednoznačný – slabým miestom všetkých týchto agresívnych nádorov, bez ohľadu na to, či vznikli v pľúcach alebo prostate, bola ich absolútna závislosť na proteíne E2F3.

Liek máme priamo pod nosom

Hoci v súčasnosti neexistuje schválený liek, ktorý by dokázal priamo zablokovať proteín E2F3, vedci prišli na geniálny trik. Zistili, že ak zablokujú špecifickú metabolickú dráhu potrebnú na tvorbu DNA pomocou inhibície enzýmu DHODH, hladina proteínu E2F3 v rakovinových bunkách dramaticky klesne.

Najlepšou správou je, že inhibítory DHODH, ako napríklad leflunomid alebo teriflunomid, sú už dávno schválené americkým úradom FDA a bežne sa používajú na liečbu autoimunitných ochorení. To znamená, že namiesto zdĺhavého a extrémne drahého vývoja úplne novej molekuly by sme mohli využiť už existujúce lieky a začať ich testovať na onkologických pacientoch podstatne rýchlejšie.

Čo to znamená pre nás

Hoci je výskum zatiaľ len v počiatočnej fáze, ide o obrovský skok vpred. Repurposing, teda hľadanie nového využitia pre už existujúce lieky, sa ukazuje ako mimoriadne efektívna cesta modernej medicíny. Ak sa tieto výsledky potvrdia aj v klinických štúdiách u ľudí, pacienti bojujúci s najagresívnejšími formami rakoviny by mohli dostať účinnú zbraň oveľa skôr, než sme si doteraz mysleli.

Čítajte viac z kategórie: Novinky