Písal sa rok 1997, keď softvérový inžinier a matematik Reed Hastings s obavami čakal v rade na vrátanie kazety s filmom Apollo 13 v miestnej videopožičovni. Internet vtedy neexistoval a kto si chcel pozrieť film inde ako v kine či televízii, musel si ho jednoducho požičať na kazete VHS.

Hastings vedel, že s vrátením filmu mešká niekoľko týždňov a bude platiť pokutu, napriek tomu ho jej výška zaskočila. Platiť 40 dolárov (ekvivalent dnešných približne 75 eur) za oneskorenie mu prišlo nielen drahé, ale tiež nespravodlivé. Navyše sa Hastings obával aj reakcie svojej manželky, keďže vedel, že doma na neho čaká prednáška o zodpovednosti a plytvaní peniazmi.

Nešlo ale len o tie. Hastingsa nahneval celý princíp fungovania videopožičovní, ktorý považoval za komplikovaný a nespravodlivý voči spotrebiteľovi. V hlave mu preto neprestala vŕtať otázka, či by sa to nedalo spraviť lepšie. S nápadom sa obrátil na svojho kolegu Marca Randolpha, s ktorým počas ciest do práce a nazad radi rozmýšľali nad novým podnikaním.

Rozprávali sa napríklad o šampónoch ušitých na mieru každému zákazníkovi či online predaji surfovacích dosiek, na nápade s novou požičovňou však bolo niečo viac. Čo ak by ľudia nemuseli chodiť do požičovní a vracať filmy načas? Čo ak by sa filmy dali požičiavať priamo z pohodlia domova? Dvojica začala hľadať spôsob, ako zmeniť spôsob distribúcie filmov a zrodil sa koncept Netflixu.

Všetko stavili na jednu kartu

Príbeh o pokute, ktorá viedla k založeniu streamovacieho impéria, síce mnohí považujú za prikrášlený (Hastings trvá na tom, že to bolo presne takto), nič to nemení na skutočnosti, že Reed Hastings a Marc Randolph sa počas leta 1997 skutočne zamýšľali nad tým, ako zmeniť spôsob požičiavania filmov.

Prenajímanie VHS kaziet neprichádzalo do úvahy – boli veľké a krehké, tým pádom náročné na uskladnenie a tiež na prepravu. Dvojica preto svoju pozornosť upriamila smerom k novej technológii DVD, ktorá v roku 1997 začínala zažívať rozmach.

Malé a ľahké médium dokázalo v porovnaní s VHS kazetami ponúknuť výrazné lepší zážitok v oblasti kvality obrazu a zvuku, navyše bolo odolnejšie voči poškodeniu. DVD si navyše na rozdiel od pások VHS zachovávali kvalitu aj pri opakovanom používaní a mali zásadnú výhodu – boli ideálne na posielanie poštou.

Jedna vec bola mať nápad a druhá zistiť, či je vôbec realizovateľný. Teória sa ale dala v tomto prípade rýchlo overiť. Dvojica si na skúšku poslala DVD zabelené v obálke, aby vedela, či ich koncept funguje. Keď Hastings rozbalil nepoškodenú obálku a vytiahol z nej DVD v bezchybnom stave, vedel, že sú pripravení rozbehnúť to vo veľkom.

Bol tu však veľký problém, ktorý dvojici nedával spať – stávka budúcnosti na neznámu technológiu, ktorá bola v tom čase iba v plienkach. Trh s DVD totiž v USA ešte prakticky neexistoval a DVD prehrávače vlastnilo len menej ako 1 % amerických domácností. Hastings spoločne s Randolphom sa napriek tomu rozhodli riskovať a stavili svoj nový biznis na nové nosiče.

Čítaj viac z kategórie: Filmy & seriály