Na zlé filmové adaptácie videohier sme si v priebehu rokov už akosi zvykli. Za všetky môžeme spomenúť nedávneho Monster Huntera, nie najpresvedčivejší Assassin’s Creed či Tomb Raider. Pri filmoch však vždy existuje aspoň malá šanca, že sa divák nevedomky nechá uniesť atmosférou, prípadne na nedostatky zabudne pri pohľade na hercov v koži obľúbených herných hrdinov.

V prípade videohier vytvorených podľa filmových predlôh je to však trocha horšie. Na vývoj takýchto hier majú spoločnosti zvyčajne menej času, keďže ich uvedenie častokrát korešponduje s premiérou filmu a musia sa tak prispôsobiť harmonogramu filmovej produkcie. Vývojári sú teda limitovaní pevným dátumom vydania, čo neraz vedie ku katastrofálnej kvalite hry v deň vydania.

Sú to však aj ďalšie nepriaznivé faktory. Filmové štúdiá si pre herné tituly len málokedy vyberajú tie najlepšie vývojárske spoločnosti, naopak, siahajú po lacnejších možnostiach. Neznámi herní vývojári sa následne neraz spoliehajú na to, že takéto hry nie sú určené hernému mainstreamu, ale predovšetkým filmovým nadšencom, ktorí sú ochotnejší v požiadavkách na finálnu kvalitu ustúpiť.

Čítal si už? 
Toto je 8 na mieru ušitých hier pre mobily, ktoré si užijú aj tí najzarytejší hráči

V niektorých prípadoch to vyjde nad očakávania a herné novinky zaujmú širokú hráčsku obec, väčšina sa však aj pri značnom šťastí zaradí nanajvýš do širokého priemeru. A nakoniec tu máme ešte aj hry, pri ktorých vývojári dokázali vzbudiť ako také očakávania, no dopadli naozaj katastrofálne. Tu sú tie najhoršie, ktoré sa ku nám dostali v posledných rokoch.

Harry Potter & the Deathly Hallows (2011 & 2012)

Obrovská popularita úspešnej fantasy série Harry Potter nezostala nepovšimnutá ani v hernom svete, kde sa jej meno rozhodla využiť neslávne známa spoločnosť Electronic Arts. Tá súbežne s filmovou premiérou prvej časti Deathly Hallows vydala rovnomennú hru, ktorá však bola sklamaním na všetkých frontoch.

Dejovo herná novinka bez pozretia filmu, prípadne prečítania knižnej predlohy, nedávala absolútne žiadny význam, ešte horšie to však bolo pri hrateľnosti, ktorá bola nielen extrémne stereotypná, ale tiež veľmi ťažkopádna. Nefungujúci systém krytia, slabá paleta kúziel, kostrbaté animácie i podpriemerná grafika mali za následok nízke čísla v recenziách, o nič lepšie si hra neviedla ani medzi hráčmi.

Azda jediným plusom hry bola temnejšia atmosféra, ani tá však v sprievode stereotypnej náplne nedokázala hru vytrhnúť z ťažkého podpriemeru. V EA si kritikou očividne príliš ťažkú hlavu nerobili, o rok neskôr totiž pri premiére pokračovania vydali aj druhý diel s rovnako chabou hrateľnosťou a identickými chybami.

Thor: God of Thunder (2011)

S hrami inšpirovanými komiksami sa s príchodom MCU na filmové plátna roztrhlo vrece. V súčasnosti už medzi nimi nájdeme aj množstvo výnimočných kúskov, podstatne horší príbeh sa písal ešte v nedávnej minulosti, kedy to hernými komiksovkami príliš slávne nebolo.

Najlepším príkladom, ako superhrdinské hry nerobiť, je herný kúsok štúdia Liquid Entertainment Thor: God of Thunder, ktorý sa stal vôbec prvou samostatnou hrou v hlavnej úlohe s ikonickým nórskym bohom s kladivom. Nanešťastie nie takým, aký by si populárna postava zaslúžila.

Tvorcovia originálny námet premenili v bezduché sekanie nepriateľov s neustále sa opakujúcimi kombami, ktoré navyše nefungovali vďaka zlej kamere. Hra trpela početnými technickými chybami, hrozná grafika bola len pomyselnou čerešničkou na torte. O niečo lepšie si síce Thor viedol na konzolách od Nintenda, kde vývojári svoj výtvor aspoň trocha optimalizovali, ani lepší technický stav však nedokázal zakryť povrchnú a hlúpu hrateľnosť.

007 Legends (2012)

Notoricky známy agent jej veličenstva svet nezachraňoval len na filmovom plátne, ale tiež v herných adaptáciách. Príležitosť 50. výročia slávneho tajného agenta si nenechali ujsť ani borci z dnes už neexistujúceho štúdia Eurocom, ktorí vo svojej novinke 007 Legends chceli predstaviť najpamätnejšie momenty z vybraných filmov ako Goldfinger, Die Another Day, License to Kill či Skyfall.

Úmysel bol možno dobrý, to už sa ale nedá povedať o kvalitách hry, ktorá bola vskutku chabá, a to aj pri nízkych štandardoch štúdia. Odhliadnuc od skutočnosti, že tvorcovia hru poňali len ako najtriviálnejšiu strieľačku, v ktorej kvantita protivníkov prevažuje nad kvalitou súbojov, titul nedisponoval azda jedinou oblasťou, ktorá by sa dala pochváliť.

Náplň misií spočívala v kosení nekonečných zástupoch nepriateľov, dej tu prakticky neexistoval, mutliplayer bol nefunkčný. 007 Legends si vyslúžil prívlastok lacného a bezduchého klonu Call of Duty, vďaka ostrej kritike sa hra takmer vôbec nepredávala. Výsledkom bolo prepustenie približne 150 zamestnancov štúdia a o neskôr tiež jeho úplný zánik.

Aliens: Colonial Marines (2013)

Len máloktorá hra inšpirovaná filmom dokázala pred vydaním vyvolať taký hype ako práve Aliens: Colonial Marines, ktorý sľuboval vierohodnú expanziu mrazivého univerza Votrelca režiséra Jamesa Camerona. Účasť v hre navyše potvrdili aj dve z filmov známe postavy – Michael Biehn ako neohrozený Hicks a Lance Henriksen v role androida Bishopa.

NEPREHLIADNI 
Nikto od nich nič nečakal, stali sa svetovými megahitmi. Toto sú fenomenálne hry, ktoré prerazili napriek nulovým očakávaniam

Veľkým sklamaním preto po vydaní bolo, že vývojári ukážkovo zlyhali v navodení akejkoľvek hororovej atmosféry a novinka ďaleko zaostala za svojím potenciálom. Béčkový príbeh by sa ešte dal prepáčiť, horšie už to bolo so správaním AI, ktorá bola vyložene tupá, narážala do objektov a protivníci nepredstavovali akékoľvek nebezpečenstvo.

Výnimočné neboli situácie, kde hráč mohol strieľať priamo cez svojich spolubojovníkov, rovnako sklamali aj ústredné postavy, ktoré boli mimoriadne mdlé a neoriginálne. Jediným plusom hry bola obstojná vizuálna stránka a viacero odkazov na filmovú sériu, pri pohľade na kvalitnú Cameronovu predlohu ale išlo o veľmi chabú cenu útechy.

Rambo: The Video Game (2014)

Ďalšiu kultovú filmovú postavu sa na herné obrazovky v roku 2014 rozhodlo preniesť poľské štúdio Teyon, stojace napríklad za pomerne príjemnou akciou z roku 2019, Terminator: Resistance. Poľskí vývojári si pre svoju vtedajšiu novinku vyhliadli neohrozeného svalnáča Ramba, no ten by pri pohľade na výslednú kvalitu horko zaplakal.

Hra bola zasadená do tzv. on rail shooter žánru, čo znamená, že pohyb hlavnej postavy bol vo veľkej miere obmedzený a striktne naordinovaný. Jedinou úlohou hráča bolo ukrývať sa za prekážkami, strieľať, prebíjať a opäť strieľať. Protivníci na obrazovku chodili ako ovce na porážku, to všetko v zastaralej grafike, ktorá pôsobila ako z konca minulého storočia.

Rambo: The Video Game si v recenziách odnášal vysoko podpriemerné známky a otvorene sa hovorilo o jednej z najhorších hier roka. Azda jediným pozitívom bol hudobný sprievod od Jerryho Goldsmitha a zopár lokalít, ktoré bolo možno vidieť aj vo filmoch, vo všetkých opačných smeroch bol herný Rambo odfláknutým a neinšpiratívnym nedorobkom.

Fast & Furious: Showdown / Crossroads (2013 / 2020)

Zárezom na zozname najhorších hier podľa filmov sa môže pochváliť aj herná verzia obľúbenej závodnej série Rýchlo a zbesilo, a to rovno v dvojici titulov. Nemá význam písať o nich samostatne, obe hry totiž boli rovnako zlé a skutočne nestoja ani za vyskúšanie, a to aj napriek tomu, že na nich robili dve rôzne štúdiá.

NEPREHLIADNI
Sklamanie roka a veľký technický kiks. Hrali sme bizarné herné Rýchlo a zbesilo a dopadlo to veľmi zle

Problém sa prípade závodných titulov neukázala iba zastaralá grafická stránka, ale predovšetkým extrémne nudná hrateľnosť. Jedinou úlohou hráča je dostať sa z bodu A do bodu B v prázdnom hernom prostredí, ktoré stereotypnú náplň v ničom nerozvíja.

Známe filmové postavy v hrách pôsobia nepresvedčivo a silene, trpkej pachuti príliš nepomáhali ani početné technické problémy a hlúpa AI. Podobne ako pri ďalších tituloch v našom výbere bol teda cieľ pri Fast & Furious jasný – ryžovať na popularite filmu a popritom umne ignorovať fakt, že v skutočnosti ide o herný paškvil.

Bonus: James Cameron’s Avatar: The Game (2009)

Pri Avatarovi síce musíme uznať, že nešlo o také fiasko ako pri ďalších hrách na zozname, rovnako ale nemôžeme hovoriť ani o žiadnom hernom zázraku. Už samotným názvom hry sa nás Ubisoft v roku 2009 snažil navnadiť, že herná adaptácia kasového trháku s podporou samotného Jamesa Camerona môže byť nemenej zábavná ako jej filmová predloha. Hra bola vydaná týždeň pred premiérou nového 3D blockbusteru, mala slúžiť ako chutné predjedlo pred bombastickým hlavným chodom, výsledok však bol veľmi rozpačitý.

Zatiaľ čo film pomerne umne pracoval s budovaním charakterov, herná verzia bola len povrchnou priamočiarou akciou s nudnými misiami a akýmkoľvek hlbším presahom. Herný Avatar síce dispononoval zopár sviežimi nápadmi ako hru za dva rôzne tábory, hrateľnosť medzi nimi však bola extrémne nevyvážená.

Tvorcovia sa pri vývoji Avatara podľa vlastných slov inšpirovali viacerými známymi titulmi, na čo titul aj vo veľkom doplácal. Z každého z nich si vývojári zobrali iba časť a hra v konečnom dôsledku postrádala akúkoľvek identitu. V konečnom dôsledku teda išlo o nepresvedčivú napodobneninu originálneho sci-fi univerza, ktorá skutočne vynikala iba v oblasti pekného vizuálu.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

Články, ktoré hýbu svetom