Vedcom sa zo sibírskeho permafrostu podarilo vyloviť mnohobunkové organizmy, ktoré v tomto nehostinnom prostredí dokázali prežiť tisícky rokov. Organizmy nielen prežili, ale po prebratí z dlhého spánku sa dokonca začali rozmnožovať. Na tému upozornili portály ako BBC, TheGuardian, či NYTimes.

Niektoré organizmy sú odolnejšie ako iné

Ako uvádza web ScienceAlert,  v štúdii publikovanej v periodiku Current Biology, skupina vedcov po približne 24 000 rokoch rozmrazila a oživila malé mnohobunkové organizmy známe ako bdeloidky patriace do radu vírnikov (Bdelloid rotifer).

(A) Bdeloidka, ktorá bola uväznená v permafroste 24 000 rokov. (B) Pohľad z boku na hlavu bdeloidky. Michael Plewka, Lyubov Shmakova et al. / Current biology

Bdeloidky patria medzi mikroskopické organizmy, ktoré sú známe najmä svojou odolnosťou. Bez najmenších problémov totiž dokážu prežiť aj v tých najnehostenejších podmienkach. „Ťažkú hlavu“ si nerobia ani z dehydratácie, hladu, vysokého množstva radiácie či nízkeho obsahu kyslíka.

Podľa Matthewa Meselsona, molekulárneho biológa z Harvardovej univerzity, sú bdeloidky dokonca schopné odolávať akejkoľvek forme „mučenia“ v podobe extrémneho prostredia.

Z predchádzajúcich štúdií vieme, že tieto mikroskopické bezstavovce sú vodné živočíchy prosperujúce vo vodnom prostredí po celej planéte. Okrem toho je známe, že bdeloidky dokážu prežiť v nehostinnom prostredí prostredníctvom takmer úplného zastavenia metabolizmu.

Tento stav je označovaný ako kryptobióza a je považovaný za ametabolický životný stav, do ktorého vstupujú niektoré organizmy v prípade nepriaznivých životných podmienok (spúšťačom je najčastejšie chlad a nedostatok kyslíku).

24 000 rokov staré mikroorganizmy

Predchádzajúce experimenty tiež potvrdili, že bdeloidky, respektíve vírniký dokážu v stave kryptobiózy prežiť niekoľko rokov a úplne zmrazené prežijú celé desaťročie. Ako však ukazuje najnovší výskum, doterajšie štúdie neodhalili celú pravdu. Vírniky sa totiž najnovšie podarilo prebrať po neuveriteľných 24 000 rokoch, počas ktorých ležali nehybne zmrznuté pod sibírskym permafrostom.

Vzorka permafrostu bola odobratá z hĺbky 3,5 metra pod zemou neďaleko rieky Alazeya v severnej časti Sibíri. Vzorka obsahovala aj hlinu z obdobia pleistocénu (obdobie spred 2,5 milióna až 11 800 rokov), pričom metódou rádiokarbónového datovania sa potvrdilo, že vzorka je stará niečo medzi 23 960 až 24 485 rokmi.

Ako píše portál LiveScience, po rozmrazení sa vírniky okamžite začali nepohlavne rozmnožovať prostredníctvom partenogenézy, čím začali vytvárať svoje genetické duplikáty / klony. Čo sa týka samotného rozmrazovania, vedci vložili vždy kúsok permafrostu do Petriho misky naplnenej vhodným médiom a počkali, kým sa organizmy zotavili a začali sa pohybovať a rozmnožovať. Samozrejme vedci celú vzorku najskôr izolovali a analyzovali, aby sa uistili, že nie je kontaminovaná žiadnymi „modernými“ mikroorganizmami.

Pôvodné kultúry z permafrostu sa dokázali udržať približne jeden mesiac, na podrobné vedecké analýzy sa potom použili vzorky zo sekundárnej kultúry, a teda ich klony. Ukázalo sa, že morfologické znaky spájali pradávne vírniky s novodobými vírnikmi sladkovodného rodu Adineta.

Neskôr vedci zobrali 144 klonov pradávnych vírnikov a zmrazili ich na teplotu -15 stupňov Celzia. Po týždni vírniky rozmrazili a preživších jedincov porovnali so zmrazenými a opätovne oživenými novodobými vírnikmi (až 10 druhov a 404 jedincov) žijúcimi v rôznych kútoch planéty.

Ukázalo sa, že tieto „starodávne“ vírniky, respektíve ich klony nie sú o nič odolnejšie voči mrazivým teplotám ako moderné vírniky. Analýza tiež ukazuje, že ak zmrazovaniu dochádza relatívne pomalým spôsobom, bunky vírnikov prežijú tvorbu ľadových kryštálov iba s minimálnym poškodením.

Zatiaľ sa ale nepodarilo zistiť, ako môžu prežiť až tisícky rokov. Vedci s cieľom ozrejmenia tejto záhady plánujú vo svojom výskume pokračovať aj naďalej, čo nakoniec možno povedie aj k pochopeniu, ako ochrániť bunky omnoho zložitejších organizmov.