Vesmír má schopnosť prevrátiť zavedené vedecké predstavy hore nohami, a to vždy, keď k nemu priblížime dostatočne výkonný prístroj. Astronómovia sa roky domnievali, že vedia, čo sa deje, keď hviezda dospeje ku koncu svojej existencie.

Výbuch energie, extrémne žiarenie a totálny chaos. Priestor okolo umierajúcej hviezdy bol považovaný za prostredie nepriateľské voči akýmkoľvek krehkým chemickým zlúčeninám. Nový objav však úplne mení pohľad na to, čo sa v takomto prostredí deje.​

Medzinárodný tím astronómov použil vesmírny teleskop Jamesa Webba na dôkladné preskúmanie planetárnej hmloviny NGC 6302, známej tiež ako motýlia hmlovina. Táto hmlovina leží v súhvezdí Škorpión, je od nás vzdialená asi 3 400 svetelných rokov a patrí medzi vizuálne najpôsobivejšie objekty svojho druhu.

Oxid uhličitý na nezvyčajnom mieste

Vedecký článok opisujúci výsledky výskumu bol zverejnený koncom februára 2026 a prináša historicky prvý dôkaz existencie suchého ľadu v akejkoľvek planetárnej hmlovine. Suchý ľad je tuhá forma oxidu uhličitého, s ktorou sa na Zemi môžeš stretnúť napríklad pri chladení citlivých látok alebo pri tvorbe efektnej hmly na divadelných predstaveniach.

Vo vesmíre ho vedci doteraz nachádzali výhradne v chladných a dobre chránených oblastiach, napríklad tam, kde sa formujú nové hviezdy alebo kde vznikajú planéty. To, čo tento objav robí skutočne výnimočným, je prostredie, v ktorom bol suchý ľad nájdený, pretože planetárne hmloviny boli dlho považované za priestory, kde také krehké látky nemajú žiadnu šancu na prežitie.

Keď hviezda podobná Slnku dospeje ku koncu svojho života, odvrhne vonkajšie vrstvy plynu do okolia a z toho, čo zostane, sa stane horúce žiariace jadro. Toto jadro vysiela intenzívne ultrafialové žiarenie, ktoré za bežných okolností rozkladá jemné molekuly skôr, ako sa stihnú usadiť.

Preto sa astronómovia čudovali, keď prístroj MIRI na teleskope Jamesa Webba odhalil v hmlovine NGC 6302 jasné spektrálne stopy kryštálov oxidu uhličitého. Teplota tohto ľadu sa pohybovala v rozmedzí 20 až 50 Kelvinov, čiže niekoľko desiatok stupňov Celzia nad absolútnou nulou.

Záhadou však nebola len samotná prítomnosť ľadu, ale aj to, vďaka čomu prežíva. Výskumný tím vedený Charmi Bhattovou z Univerzity Západného Ontária v Kanade zistil, že za tým stojí hustý pás prachu obklopujúci centrálnu hviezdu, nazývaný torus.

Štúdia arXiv:2602.22366

Tento útvar funguje ako ochranný štít, ktorý tlmí ničivé žiarenie a vytvára lokálne chránené prostredie. Práve v jeho vnútri sa suchý ľad ukrýva a dokáže tam pretrvávať napriek extrémnym podmienkam okolia.

Už dlho vzbudzuje záujem

Motýlia hmlovina pritom nebola vybraná náhodou. NGC 6302 zaujíma astronómov už dlhšie, keďže predchádzajúce štúdie v nej odhalili prítomnosť špecifických organických zlúčenín, ktoré naznačovali nezvyčajne bohatú chemickú paletu.

Práve tieto výsledky motivovali tím, aby sa na hmlovinu pozrel dôkladnejšie a zistil, čo ďalšie sa v nej skrýva. Ak ťa zaujíma, prečo astronómovia znova a znova zameriavajú pozornosť práve na tento objekt, odpoveď tkvie v jeho chemickej rôznorodosti, ktorá z neho robí akési prírodné laboratórium vesmírnych procesov.

Objav má aj širší vesmírny rozmer. Pomer plynu a ľadu v NGC 6302 sa výrazne líši od toho, čo vedci namerali v oblastiach, kde sa rodia nové hviezdy. To naznačuje, že spôsob, akým ľad vzniká alebo sa mení v zrelých hmlovi­nách, nie je rovnaký ako v mladých hviezdnych prostrediach. Vedci preto tvrdia, že doterajšie chemické modely planetárnych hmlovín treba prehodnotiť a doplniť o vplyv ľadovej chémie.

Keď sa hmlovina časom rozptýli do okolitého priestoru, molekuly, ktoré sa na povrchu ľadu vytvorili, uniknú do kozmického priestoru a môžu sa stať súčasťou oblakov, z ktorých o milióny rokov vzniknú nové hviezdy i planéty. Záverečné štádium života jednej hviezdy tak môže priamo ovplyvniť chemické zloženie budúcich svetov.

Čítajte viac z kategórie: Novinky