Sonda Juno odhalila veľa nových dôležitých faktov o najväčšej a najhmotnejšej planéte Slnečnej sústavy. Jupiter podľa nich v sebe ukrýva množstvo tajomstiev, ktoré zaskočili aj samotných vedcov. Na tému upozornil portál ScienceAlert.

Legendárna sonda Juno

Ako píše NASA na svojom webe, sonda Juno, ktorá sa dostala do vesmíru v roku 2011 na rakete Atlas, svojimi preletmi okolo planéty Jupiter poskytla komplexnejší obraz o charakteristických farebných atmosférických črtách tejto obrej planéty, spolu s jej pre nás neviditeľnými procesmi hlboko pod oblakmi.

Zo zozbieraných údajov teraz vyšlo pomerne veľké množstvo článkov o atmosférických javoch Jupitera, ktoré sú publikované v žurnále Science a Journal of Geophysical Research: Planets. Sonda Juno, ktorá 5. júla 2016 dorazila na obežnú dráhu Jupitera, stihla za 5 rokov svojej výskumnej činnosti dokončiť 37 obletov okolo tejto gigantickej planéty, píše portál NewAtlas.

Najnovší súbor dokumentov teraz podmienil vznik doposiaľ najpodrobnejšej 3D mapy atmosféry Jupitera, ale taktiež prezradil mnoho užitočných informácií o hĺbke a veľkosti oblakov tohto plynného obra. Sonda na merania atmosféry využila mikrovlnný rádiometer, ktorý vedcom z projektu Juno umožnil na vzdialenosť 650-miliónov kilometrov a pri rýchlosti sondy približne 209 000 km/h uskutočniť extrémne presné merania.

Jedno z hlavných meraní sa týka známej červenej škvrny, ktorá je hlbšia ako sa pôvodne očakávalo. Veľká červená škvrna v horných vrstvách atmosféry Jupitera je v skutočnosti gigantická anticyklonálna búrka s priemerom viac než 16 000 km. Ide o najväčšiu búrku v slnečnej sústave, do ktorej sa s prehľadom vojde aj celá Zem.

Najnovšie údaje zo sondy naznačujú, že Veľká červená škvrna môže siahať až do hĺbky 350 až 500 km pod joviánske mračná. Zaujímavé sú taktiež aj okolité menšie búrky, ktoré však siahajú len do hĺbky približne 60 km, čo z „matky“ všetkých anticyklónov robí ešte väčšieho giganta ako sa predpokladalo.

Podobné javy nájdeme aj na našej planéte

Okrem toho vedci preverovali aj ďalšie známe atmosférické útvary Jupitera ako sú pásy  a zóny farebných oblakov, ktoré obklopujú celú planétu. Tieto pasy v skutočnosti predstavujú veľmi silné prúdenie vzduchu, pričom vietor v každom z nich pôsobí presne opačným smerom – západné a východné vetry.

Juno tiež odhalila, že tieto prúdy siahajú až do hĺbky 3200 km, pričom v sebe ukrývajú ďalšie tajomstvá. Podľa dostupných informácií tieto prúdy vytvárajú tzv. Ferrelove bunky. Na Zemi Ferrelove bunky vznikajú medzi 30° a 60° zemepisnej šírky, kde cirkulácia vzduchu nie je poháňaná rozdielom teploty, ale prúdením vzduchu v susedných bunkách – trópoch a polárnych oblastiach. Pre tieto oblasti je tiež typické nepravidelné striedanie oblastí nízkeho a vysokého tlaku.

Zatiaľ čo Zem má na každej hemisfére jednu Ferrelovu bunku, Jupiter ich má 8 a každá z nich je 30-krát väčšia ako tá pozemská.

Okrem toho, pod vodnými mrakmi Jupitera sa ukrýva ešte jedno tajomstvo. Spomínané farebné pásy, ktoré vytvárajú Ferrelove bunky majú aj akési prechodové segmenty, ktoré sa nápadne podobajú termokline tu na Zemi.

Termoklina je na Zemi neviditeľná prechodová vrstva medzi dvoma vrstvami s rozdielnymi teplotami vody. Zvyčajne túto vrstvu môžeme pozorovať v oceánoch, na miestach kde dochádza k teplotnému skoku – miesta kde voda prechádza z relatívne teplej na veľmi studenú. Ide o dve vizuálne veľmi odlišné oblasti.

Na planéte Jupiter vedci tento jav pomenovali „Joviklina“ a hovorí o tom, že farebné pásy sú pri menšej hĺbke v mikrovlnnom spektre jasnejšie ako susedné zóny, vo väčších hĺbkach je to presne naopak – okolité zóny sú jasnejšie ako pás samotný. Údaje zozbierané prístrojom JIRAM zasa ukázali, že tak ako hurikány na Zemi, aj cyklóny na Jupiteri majú tendenciu pohybovať sa smerom k pólom, avšak cyklóny nachádzajúce sa v póloch ich tlačia späť, vysvetľuje NASA na svojom webe.