Na dne Nórskeho mora, v hĺbke takmer 1 700 metrov, leží tichý relikt studenej vojny, ktorý ani po desaťročiach neprestal vzbudzovať obavy. Sovietska jadrová ponorka K-278 Komsomolets, ktorá bola považovaná za technologický unikát svojej doby, dnes pomaly uvoľňuje rádioaktívne látky do okolitého prostredia.

Najnovšia vedecká štúdia však prináša prekvapivý záver. Napriek úniku nejde o ekologickú katastrofu, informuje Gizmodo.

Komsomolets bola v mnohých ohľadoch výnimočná. Sovieti postavili len jediný kus tejto triedy. Jej dvojitý trup z titánovej zliatiny umožňoval ponory do hĺbok, ktoré boli v 80. rokoch prakticky nepredstaviteľné. Počas testov v roku 1984 dosiahla viac než 1 000 metrov, čím prekonala všetky vtedajšie vojenské ponorky. Vývoj bol mimoriadne náročný a trval viac ako 15 rokov, najmä pre komplikované spracovanie titánu.

Osud ponorky sa spečatil 7. apríla 1989. Požiar v zadnej technologickej sekcii sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil na nekontrolovateľné peklo. Poškodené potrubie stlačeného vzduchu fungovalo ako ventilátor, ktorý plamene rozfúkal do celej lode. Z 69-člennej posádky prežilo len 27 námorníkov, pričom viacerí zahynuli až po opustení plavidla v ľadovej vode.

Odvtedy vrak spočíva na morskom dne ako akési jadrové mauzóleum. Na jeho palube sa stále nachádzajú dve jadrové torpéda a poškodený reaktor. Napriek tomu sa situácia nevyvíja tak dramaticky, ako by sa mohlo zdať. Nórski vedci v spolupráci s ruskými partnermi už desaťročia monitorujú stav ponorky a výsledky najnovšieho výskumu publikovaného v Proceedings of the National Academy of Sciences naznačujú, že úniky sú zatiaľ pod kontrolou.

Únik je reálny, no riziko zatiaľ minimálne

Vedci zaznamenali zvýšené koncentrácie izotopov ako cézium-137, stroncium-90 či plutónium. V samotnom mieste úniku boli hodnoty cézia až státisícnásobne vyššie než bežne. Kľúčovým zistením však je, že izotopové pomery jasne ukazujú na zdroj, ktorým je korodujúci reaktor ponorky, nie globálny jadrový spad.

„Boli sme veľmi prekvapení, že sme skutočne videli niečo vychádzať z ventilačného potrubia, kde predchádzajúce ruské výskumy zaznamenali úniky z reaktora,“ uviedol spoluautor štúdie Justin Gwynn. Dodal, že vizuálne pozorovania korešpondujú so „zvýšenými úrovňami uvoľňovaných rádionuklidov“.

Napriek tomu odborníci zdôrazňujú, že vďaka rýchlemu riedeniu látok v morskej vode sa zatiaľ nepreukázal negatívny vplyv na morské ekosystémy ani rybolov. Rádioaktivita sa totiž rozptýli skôr, než by mohla spôsobiť významnejšie škody.

Wikimedia Commons

Podľa analyzovaných dát z roku 2019, ktoré zahŕňali sonarové merania, videozáznamy aj vzorky vody, sedimentov a biologického materiálu, dochádza k úniku rádioaktívnych látok z ventilačného potrubia v blízkosti reaktora. V niektorých prípadoch bol únik natoľko výrazný, že ho bolo možné vizuálne zachytiť.

Dedičstvo Černobyľu

Zaujímavým aspektom celého prípadu je aj medzinárodná spolupráca, ktorá by bola ešte o pár rokov skôr nepredstaviteľná. Podľa expertky Svetlany Savranskej zozbierané dáta potvrdzujú, že sovietske a neskôr ruské vedenie pristupovalo k riešeniu problému nezvyčajne otvorene.

„Bolo to neuveriteľné úsilie, najmä vzhľadom na stav krajiny na začiatku 90. rokov. Poučenia z Černobyľa boli jasné – utajovanie v takýchto situáciách jednoducho nepomáha,“ uviedla.

Rusko poskytovalo Nórsku technické údaje aj vlastné merania, a to aj napriek ekonomickému kolapsu počas éry Borisa Jeľcina. Hoci niektoré detaily pravdepodobne zostali utajené, spolupráca umožnila efektívne monitorovanie aj základné zabezpečenie vraku.

TBC/Hisutton

Úvahy o vyzdvihnutí ponorky sa napokon ukázali ako príliš riskantné. Potenciálne uvoľnenie rádioaktívnych látok do atmosféry počas operácie by mohlo mať oveľa horšie dôsledky než ich postupné uvoľňovanie v hlbokom oceáne.

Vedci však upozorňujú, že situácia si vyžaduje ďalší výskum. Úniky totiž nie sú konštantné a ich intenzita sa mení v čase. Práve pochopenie týchto zmien bude kľúčové pre odhad budúceho vývoja.

Čítajte viac z kategórie: Novinky