Mnohé z nich sme si museli pretáčať znova a znova. Slabá koncentrácia spojená s príliš komplikovaným scenárom občas spôsobia, že niektoré filmy nám jednoducho prejdú cez rozum. Nelineárna štruktúra príbehov spojená s deformovaním času, chaotická rozprávačská technika, komplikovaný filozofický presah či pokročilé vedecké teórie sú časté spôsoby tvorcov, ktorými chcú obohatiť popcornový svet nenáročnej filmovej zábavy.

Náležitú pozornosť a zapojenie riadiaceho centra nášho tela si v minulosti vyžadovali aj viaceré skvelé snímky. Toto je výber najlepších z nich.

Tenet

Tenet je typ filmu, ktorý nestojí na osobnej vôli diváka opätovne si ho pozrieť – on si to doslova vyžaduje. Christopher Nolan v ňom totiž vyskladal jednu z najambicióznejších a najkomplexnejších príbehových štruktúr, ktorá vyčnieva aj nad jeho štandardne notoricky nelineárne snímky.

Jeho obľúbený koncept deformácie času spojil vo svojom poslednom filme s príbehom o tajnej organizácii a záchrane sveta pred jadrovou hrozbou. Sledovanie Tenet prvýkrát je mimoriadne komplikované, keďže po celý čas filmu sa manipuluje s tokom času, kde rôzne postavy a dej bežia v jednom momente rôznym smerom, dopredu a reverzne.

Snímka akoby z inej reality dokonale zamotala hlavu aj jednému z hlavných aktérov, hercovi Robertovi Pattinsonovi, ktorý hovoril o tom, ako pri nakrúcaní dokonca ani nepochopil zápletku filmu. Veľa divákov sa v hodnoteniach vyjadrilo, že ani po viacerých projekciách Tenet nikdy úplne nepochopili, čo pri mnohých nezodpovedaných otázkach vo filme nie je až takým prekvapením.

Prekliaty ostrov

Je len málo ľudí, ktorí si nedali nútenú reprízu temného trileru Prekliaty ostrov s hviezdnym Leonardom DiCapriom. Film po celý čas dokonale manipuluje s ľudskom mysľou, ktorá sleduje napínavé vyšetrovanie zmiznutej pacientky v psychiatrickom zariadení.

Avšak koncentrovaný divák začína pomaly tušiť, že DiCapriova postava vyšetrovateľa to nemusí mať v hlave celkom v poriadku a to, čo sa javí ako záhadný prípad zmiznutia, sa mení na analýzu hlavnej postavy.

Režisér Martin Scorcese nasadzuje čerešnišku na torte s dokonalým zvratom, ktorý vyrozprávaný príbeh otáča o 180 stupňov. Následná zmätenosť pri záverečnom K.O. prinútila mnohých z nás pustiť si film od začiatku a s novou perspektívou dostalo všetko odrazu úplne iný význam. Aj to je dôvod, prečo sa Prekliaty ostrov stal jedným z vrcholov tvorby Martina Scorceseho.

Večný svit nepoškvrnenej mysle

Večný svit nepoškvrnenej mysle je typ filmu, pri ktorom sa divák snaží silou-mocou sústrediť na detaily príbehu, snahu mu však podráža nelineárna štruktúra rozprávačskej techniky, prelínanie skutočnosti a snovej reality či mnohovrstevne poskladaný dej, až to má človek chuť zabaliť. Nepomáhajú tomu ani tradičné grimasy Jima Carreyho.

Dezorientované mysle hlavných postáv korešpondujú s divákovým vnímaním, na konci však prichádza odmena v podobe krásneho vyvrcholenia, ktoré brilantne spojí rozhádzané kúsky puzzle a ponúka tak hlbšie pochopenie postáv a ich osudovej lásky.

Aj v tomto prípade platí, že pozrieť si film dvakrát je pre mnohých nutnosťou, vďaka čomu tento scenáristický skvost od oscarového Charlieho Kaufmana dostáva úplne nový rozmer.

Memento

Režisérsky mág Christopher Nolan rád necháva divákov trápiť sa nad jeho často experimentálnou, občas až vedeckou naratívnou technikou. Jeho v poradí druhý film Memento totiž ohýba myseľ spôsobom, ako to dokáže len máloktorý film.

Príbeh sa sústreďuje na muža menom Leonard, ktorý z dôvodu amnézie nie je schopný vytvoriť si nové krátkodobé spomienky. Napriek svojmu hendikepu je však hlavný hrdina odhodlaný vyriešiť vraždu svojej manželky.

Nolan zvolil unikátnu rozprávačskú techniku, ktorá poriadne potrápi naše mozgové závity a divák tak do veľkej miery prežíva amnéziu spolu s hlavnou postavou.

Vo filme sú prezentované dve rôzne časové osi smerujúce k sebe navzájom, čím vytvárajú komplikovanú mozaiku indícií, ktorú musí hlavný hrdina sledovať a interpretovať znova a znova po tom, čo sa mu vymaže pamäť. Film si tak vyžaduje obrovskú pozornosť a pri menšom zaváhaní sa človek totiž okamžite stráca v deji.

NEPREHLIADNI

Disney zabilo Star Wars. Za všetkou fraškou stojí žena – prečo a ako to vyriešiť?

Počiatok

Obrovský megahit Počiatok z roku 2011 od Christophera Nolana si okrem originálneho príbehu a hviezdneho hereckého obsadenia získal značnú pozornosť publika aj svojím snovým konceptom, ktorým režisér zase raz prešiel divákom cez rozum.

Jadrom filmu, vyžadujúci si absolútne všetku tvoju pozornosť, je skupina zlodejov na čele s Leonardom DiCapriom, ktorá kradne cenné tajomstvá z ľudského podvedomia. Príbeh navrstvený snovými sekvenciami v ďalších snoch si vyžaduje maximálny výkon riadiaceho centra nášho tela.

S každou ďalšou úrovňou podvedomia sa človek viac a viac stráca medzi hľadaním kľúčovej pointy a tým, čo sa zdá ako realita a čo ako sen. Na intenzite divákovej zmätenosti pridáva aj záver filmu, ktorý zanecháva dostatočne veľa otázok na to, aby odpovede na ne išiel dobrovoľne hľadať druhým sledovaním. Po vydaní filmu dokonca vzniklo nespočetné množstvo grafov a infografík, ktoré ľuďom pomáhajú pochopiť zložitú štruktúru filmu.

Synecdoche, New York

Režisérsky debut majstra originálnych scenárov Charlieho Kaufmana ponúka náročný surrealistický divácky zážitok pre tých, ktorí milujú pri pozeraní filmu uvažovať. Oceňovaná snímka Synecdoche, New York dáva na frak myšlienke, že by si ho divák mohol pozrieť len jedenkrát.

Po druhom pozretí však bude mať každý fanúšik s najväčšou pravdepodobnosťou paradoxne ešte viac otázok, ako predtým. Príbeh o divadelnom režisérovi, odohrávajúci sa na rozmedzí niekoľkých desiatkov rokov, obsahuje obrovské množstvo postáv, vedľajších zápletiek a udalostí, čo si vyžaduje značnú pozornosť mozgových hemisfér.

Mnohovrstevná dejová skladba sa navyše začína od polovice filmu prelínať a vzniká tak klasická pochybnosť o tom, čo z toho všetkého je vlastne realita. Totálne ponorenie sa do deja, v ktorom exceluje dnes už zosnulý Philip Seymour Hoffman, je tak jednou hlavných z podmienok pochopiť celý film.

Atlas Mrakov

Sestry Wachowské už sériou Matrix dokázali, že komplikovaný filozofický presah nemajú problém vtesnať do akéhokoľvek žánru. S adaptáciou románu Davida Mitchella o príbehu lásky zašli ešte ďalej a vo filme Atlas mrakov vyrozprávali šesť rôznych, navzájom sa prelínajúcich a nesúvisiacich príbehov v občas nepochopiteľňom mixe viacerých žánrov.

Snímka pravidelne skáče medzi príbehmi z minulosti do budúcnosti, jeden herec hrá šesť postáv, muža i ženu a to všetko v priebehu pár minút. Elektrické impulzy v nervovej sústave človeka môžu pri trojhodinovej minutáži spôsobiť predčasné vypnutie filmu.

Pre trpezlivú časť publika je Atlas mrakov jedno veľké skladanie logických súvislostí medzi jednotlivými príbehmi do jedného obrazu, ktorý je síce na prvý pohľad komplikovaný, no finálnou pointou naopak jednoduchý s krásnou myšlienkou, emočne odzbrojujúcou každého diváka, ktorý to s filmom nevzdal hneď na začiatku.

Tinker Tailor Soldier Spy

Film Tinker Tailor Soldier Spy je komplexné a majstrovské prerozprávanie špionážneho príbehu Johna le Carrého spolu s britskou hereckou smotánkou na čele s Garym Oldmanom, Colinom Firthom či Tomom Hardym. Mnohí diváci pri sledovaní snímky tvrdo narazili s očakávaniami automobilových naháňačiek, hi-tech hračiek či precíznych choreografických bojových scén.

Tinker Tailor Soldier Spy je totiž typický „slow-burn“ film, ktorý vyžaduje vyššiu úroveň inteligencie a stopercentnú pozornosť, schopnosť čítať medzi riadkami a neustálu mentálnu snahu o konštrukciu celkového obrazu prostredníctvom malej mozaiky detailov.

Pre nepripraveného diváka môže byť snímka o hľadaní zradcu v radoch britskej tajnej služby nezrozumiteľná, čo okamžite vedie k celkovej frustrácii. Porozumieť príbehu a sledovať v ňom všetky detaily je najťažším, no zároveň aj najsilnejším aspektom trileru Tinker Tailor Soldier Spy, ktorého komplikovaný a perfektne poskladaný dej je hlavný dôvod, prečo sa ho v prípade nutnosti oplatí vidieť aj viackrát.

Klub bitkárov

Dôvod, prečo opakované pozretie dáva určitým filmom nový rozmer, je myšlienka považovať mnohé veci pri predošlom pokuse za irelevantné.

Fasádu prvoplánových posolstiev, myšlienok či nič nevypovedajúcich scén postavil pred diváka aj David Fincher so svojím Klubom bitkárov, ktorým navnaďuje na krízu stredného veku mužov, ktorí sa rozhodú založiť si miesto, kde si mladí muži znechutení životom môžu na pár minút odložiť svoje starosti a stať sa zvieratami.

Obrovský zvrat na konci však spôsobí, že zvyšok filmu aj s existenčnými myšlienkami a všetkými efektnými trikovými filtrami s kamerou sa spolu s falošnou bariérou rozpadne a divákovi tak neostáva nič iné, ako dať filmu druhú šancu. Vidieť Klub bitkárov druhýkrát je ako pozerať úplne nový film.

Interstellar

Je vôbec možné užiť si film, ktorý od bežného diváka očakáva, že bude držať krok so zložitými vedeckými konceptmi, na ktorých režisér spolupracoval so známym teoretickým fyzikom Kipom Thornom?

S rezignáciou na príbeh a obľubou vo fyzike určite áno. Interstellar je film, ktorý od začiatku nedrží diváka za ruku a sci-fi sa od mnohých ďalších eposov odlišuje tým, že sa viac snaží o aplikáciu vedeckých teórií ako o prebudenie ľudskej fantázie.

Príbeh o medzihviezdnom cestovaní, o teórii relativity či čiernych dierach je však stále dostatočne „bláznivý“ na to, aby bol 100 % vedecky presný, preto mnohí fanúšikovia dobrovoľne nechali svoje mozgové bunky radšej už pred kinosálou a bezstarostne si užívali film, ktorý by ani pri opakovanom pozretí nemuseli pochopiť. Pre dokonalý zážitok im tak ostalo aspoň podmanivé sci-fi s emotívnym príbehom otca a dcéry.