Astronómom sa podarilo identifikovať nezvyčajnú vlastnosť neďalekej čiernej diery, ktorá má ohromný potenciál pomôcť v riešení jednej z najväčších záhad, ktoré vedci vo vesmíre evidujú. Konkrétne ide o nejasnosti týkajúce sa vesmírnych lúčov a toho, akou rýchlosťou sú tieto záblesky z kozmu schopné dostať sa k našej planéte, informuje ScienceAlert.

Prirodzený urýchľovač častíc

V prípade čiernej diery s názvom SS 433, ktorá sa od nás nachádza približne 18 000 svetelných rokov, sa vedcom podarilo identifikovať jedinečnú vlastnosť. Tento miniatúrny kvazar totiž zároveň funguje ako prirodzený urýchľovač častíc, pričom ide o vôbec prvý prípad, kedy sa tento proces podarilo v prírode identifikovať.

Prítomnosť takéhoto prirodzene sa vyskytujúceho urýchľovača častíc vedci predpokladali už roky, avšak bez priamych dôkazov ju nemohli potvrdiť. To sa teraz mení a tento jedinečný objekt môže vysvetliť ohromnú rýchlosť kozmických lúčov, ktoré bombardujú Zem. Tie na našu planétu dopadajú neustále, pričom DNA živočíchov je chránená atmosférou, ktorá tieto lúče filtruje a znižuje ich intenzitu.

NASA/ Daniel Rutter

Skutočný kvazar v takejto blízkosti by pre nás mohol znamenať obrovské problémy, supernovy zase nie sú dostatočne jasné. Mikrokvazar tvorený malou čiernou dierou v podobe SS 433 však poskytol dokonalú príležitosť na objasnenie záhady, ktorá dlho nemala vysvetlenie.

Výnimočný objekt

SS 433 je výnimočný aj tým, že sa zasekol v stave, v ktorom produkuje intenzívne lúče kozmického žiarenia už po dobu 50 rokov. Zvyčajne pritom takéto objekty produkujú lúče len po dobu jedného alebo dvoch dní, objasňujú vedci v štúdii zverejnenej prostredníctvom žurnálu Science.

Podľa vykonaných meraní dochádza v tomto prirodzenom urýchľovači častíc k dosahovaniu takmer rýchlosti svetla, avšak záhada stále nie je kompletne vyriešená. Zatiaľ sa totiž nepodarilo definitívne potvrdiť proces, ktorý takéto urýchľovače častíc tvorí. Možností je viacero a to napríklad extrémne silné magnetické polia alebo vytváranie tunelov čiernou dierou.

Tento objav ale podporuje najmä tretiu možnosť, ktorou je takzvaná diskontinuita. Počas tohto procesu častice v okolí čiernej diery narážajú na neviditeľnú stenu, ktorá ich zastaví. Vzniká tak nárast tlaku, ktorý dá časticiam po prekonaní bariéry ohromnú rýchlosť – zatiaľ ale nie je jasné, čo vlastne túto bariéru vytvára.