Cestovanie vesmírom a cestovanie v čase sú časté námety sci-fi románov. Koncept nadsvetelných pohonov a strojov času zvyčajne vyvoláva v týchto dielach množstvo paradoxov a nevyspytateľných udalostí.

Cestovanie v čase nie je fyzikálne vylúčené

Cestovanie v čase do minulosti je však veľmi ošemetná záležitosť. Rôzne nápady vedecko-fantastických diel často obchádzajú azda všetky zákony fyziky a v serióznej vedeckej debate neexistuje jediný fyzikálny zákon, ktorý by absolútne zakazoval cestovanie v čase. Napriek tomu nedokážeme objaviť žiadny stroj času, alebo spôsob, ako to urobiť.

Plynutie času sa často opisuje ako akási rovná koľaj, po ktorej sa môžeme pohybovať dopredu-dozadu. Otázkou však je, čo ak táto koľaj má rôzne slučky, výhybky, ktoré tomuto pomyselnému vlaku rútiacemu sa neustále dopredu umožňujú vrátiť sa do stanice, z ktorej vyrazil, alebo ktorou už raz prechádzal?

Prvý dôkaz, alebo aspoň náznak, že fyzikálne zákony cestovanie v čase absolútne nezakazujú, prišiel v roku 1949, kedy rakúsko-uhorský matematik Kurt Gödel sformuloval kozmologický model vesmíru s „časovými slučkami“ umožňujúcimi návrat do vlastnej minulosti.

Kurt Gödel ako prvý objavil nový časopriestor vyhovujúci Einsteinovým rovniciam. Presnejšie, Gödel našiel riešenie pre Einsteinove rovnice gravitačného poľa, ktoré reprezentuje náš vesmír, kde sa všetka hmota otáča. Akýmsi vedľajším účinkom tohto časopriestoru bolo, že niekto mohol v kozmickej rakete vyštartovať zo Zeme a vrátiť sa ešte skôr, ako z nej odletel.

Hoci dnes už vieme, že toto riešenie nemôže predstavovať náš vesmír, minimálne preto, že sa v ňom nerozpínal, v tej dobe predmetné riešenie znepokojovalo aj Einsteina, ktorý si myslel, že cestovanie v čase nie je možné, respektíve všeobecná relativita by ho nemala pripúšťať.

Odvtedy však uplynulo mnoho času a objavilo sa mnoho rozumnejších riešení, ktoré sú v súlade so všeobecnou teóriou relativity a zároveň pripúšťajú možnosť cestovania v čase. Jedným príkladom sú dve kozmické struny prechádzajúce vedľa seba obrovskou rýchlosťou, iným vnútro rotujúcej čiernej diery, uvádza Stephen Hawking vo svojej knihe Stručná história času.

Zatiaľ čo Gödelovo riešenie aj časopriestor kozmických strún dovoľujú zakrivenie tak veľké, že cestovanie do minulosti je uskutočniteľné, reálne pozorovania kozmického mikrovlnného pozadia naznačujú, že vesmír na svojom počiatku nebol zakrivený natoľko, aby cestovanie v čase umožňoval.

Ďalší problém

S cestovaním v čase súvisí ešte ďalší problém – problematika medzihviezdneho a medzigalaktického cestovania. V roku 1905 Einstein ukázal, že cestovanie do minulosti je podľa neho nemožné a cestovanie vesmírom bude navždy len veľmi pomalá záležitosť.

Zistil totiž, že na zrýchlenie rakety, ktorá by dokázal prekročiť rýchlosť svetla, by bolo potrebné nekonečné množstvo energie. Keďže vieme, že nič sa nedokáže pohybovať rýchlejšie ako svetlo, vieme s istotou povedať, že každé medzihviezdne, prípadne medzigalaktické cestovanie bude neuveriteľne zdĺhavé. Veď len cesta do stredu našej Galaxie by pri rýchlosti blízkej rýchlosti svetla zabrala najmenej 50 000 rokov.

Hoci dosiahnutie nadsvetelnej rýchlosti, ako i cestovanie v čase do minulosti, sa zdá byť podľa uvedených faktov vylúčené, predsa len existujú možnosti, ako tieto problémy nenápadne obísť.

Skratky cez priestor a čas