Pomocou Vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Webba (JWST) sa astronómom podarilo identifikovať prastarú čiernu dieru zo skorej éry kozmu, ktorá je doteraz len veľmi málo prebádanou súčasťou minulosti. Tento objekt nesie označenie LID-568 a vďaka JWST ho vedci vidia v stave, v akom sa nachádzal len 1,5 miliardy rokov po Veľkom tresku. Ako ale informuje ScienceAlert, čosi na tejto čiernej diere vedcom nesedí.

Čas prehodnotiť to, čo vieme?

Detekciu tejto čiernej diery umožnil fakt, že pohlcuje hmotu, avšak táto skutočnosť sa zároveň stala dôvodom, prečo vedcov šokovala. Pohlcuje totiž až 40-krát viac hmoty, než je teoretický limit – takzvaný Eddingtonov limit. Limit je určený spôsobom, ktorým hmota do čiernych dier padá. Tento proces totiž nie je tak priamočiary, ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Hmota miesto toho začne okolo čiernej diery obiehať po akrečnom disku a do jej útrob padá postupne, na základe čoho vzniká práve spomínaný Eddingtonov limit. Nejde však o prvú čiernu dieru, ktorá tento limit prekonala. Prípad takýchto čiernych dier je známy ako super-Eddingtonove akrečné disky, pričom vedci si myslia, že práve takto vznikali supermasívne čierny diery už v skorom štádiu kozmu, kedy podľa pôvodných výpočtov ani nemali existovať.

ESO/M. Kornmesser

Keď po prvý raz vedci túto galaxiu našli, mali problém s určovaním jej skutočnej vzdialenosti. Keď sa to však napokon podarilo, vedci boli prekvapení. Aj keď je totiž LID-568 z nášho pohľadu len veľmi nejasnou bodkou vo vzdialenom kozme, že sa toto svetlo dostalo cez tak ohromnú vzdialenosť a miliardy rokov znamená, že musela byť zdrojová čierna diera a jej galaxia enormne jasná.

Rekordy lámu neustále

Nedávno sa astronómom podarilo identifikovať aj čiernu dieru, ktorá využíva zvyšky predošlej pohltenej hviezdy na to, aby pohltila svoju ďalšiu obeť. Táto udalosť, označená ako AT2019qi (neskôr označovaná ako AT2019qiz), sa odohrala vo vzdialenosti 215 miliónov svetelných rokov. Aj napriek tejto obrovskej vzdialenosti sa vedcom podarilo zachytiť jasný záblesk, keď čierna diera polovicu hviezdy s hmotnosťou ako Slnko začala rozťahovať do dlhého vlákna. Zvyšnú časť hviezdy postupne pohltila.

Pozorovanie predstavuje najbližší dôkaz tzv. prílivovej poruchy (TDE), ktorá sa zvyčajne pozoruje v röntgenových lúčoch. Po analýze vedci zistili, že časť hviezdy sa zmenila na sférický oblak so silnými vetrami, ktoré pochádzajú z čiernej diery.