Astronómovia nepoľavujú vo svojej snahe nájsť život v našej slnečnej sústave. Riadia sa heslom: kde je voda, tam je život, pričom existujú určití vesmírni kandidáti, ktorí by mohli skrývať na svojom povrchu stopy po mimozemskom živote. V poslednom čase sa tejto roly akosi zhostili nie planéty v našej Galaxii, ale ich mesiace.

Príkladom je napríklad Saturnov Enceladus, do ktorého vedci vkladajú nemalé nádeje. ale aj Europa, mesiac Jupitera, kde Webbov teleskop našiel kritickú látku. Na najnovší objav upozornil portál ScienceAlert.

Nečakaný kandidát na mimozemský život

Teleskop Jamesa Webba (JWST) je v súčasnosti neoceniteľným pomocníkom astronómov a prakticky celej vedy točiacej sa okolo vesmíru. Tento geniálny prístroj nedávno opäť spôsobil vedcom zimomriavky. Odhalil totiž, že Ariel, jeden z piatich mesiacov Uránu, môže skrývať niečo veľkolepé.

JWST totiž na tomto telese detegoval oxid uhličitý a ľad, a to na povrchu odtokovej hrany útvarov, ktoré sa vzďaľujú od orbitálneho smeru. Možnou príčinou by mohol byť podpovrchový oceán, čo znamená, že existuje vysoká šanca, že na tomto mesiaci nájdeme život v určitej podobe.

Nejasné okolnosti

Tím astronómov využil pokročilú technológiu teleskopu na spektrálnu analýzu tohto vzdialeného telesa, čo viedlo k nečakaným zisteniam. Ariel sa ukázal byť domovom jedných z najbohatších ložísk oxidu uhličitého v celej našej slnečnej sústave.

Tieto objavy sú o to prekvapivejšie, že Urán sa nachádza v priemere 2,9 miliardy kilometrov od Slnka. Za bežných okolností by sa pri takejto vzdialenosti mal oxid uhličitý premeniť na plyn a uniknúť do vesmíru. Navyše, detekcia oxidu uhoľnatého, ktorý by sa pri priemerných teplotách na Arieli nemal vyskytovať, ešte viac prehlbuje túto záhadu.

Pripúšťajú nádejnú možnosť

Donedávna sa vedci domnievali, že prítomnosť oxidu uhličitého na povrchu Arielu je výsledkom rádiolýzy – interakcií s nabitými časticami v magnetosfére Uránu. Nová štúdia publikovaná v Astrophysical Journal Letters však prichádza s alternatívnym vysvetlením. Navrhuje spomínanú možnosť, že tieto molekuly môžu pochádzať z podpovrchového tekutého oceánu.

Ariel fascinuje vedcov nielen svojím chemickým zložením, ale aj rozmanitou topografiou. Jeho povrch, formovaný intenzívnou tektonickou aktivitou, sa vyznačuje hlbokými kaňonmi, výraznými hrebeňmi a rozľahlými údoliami. Kryovulkanizmus hrá kľúčovú úlohu v neustálom obnovovaní povrchu, čo robí z Arielu najjasnejší mesiac Uránu.

Výskumy tiež odhalili, že Ariel je pokrytý značným množstvom ľadu, pričom jeho zadná hemisféra je obzvlášť bohatá na ľad a oxid uhličitý. Tieto objavy otvárajú nové otázky o formovaní a vývoji mesiacov v našej slnečnej sústave a poukazujú na potrebu ďalšieho výskumu týchto vzdialených svetov.