Túžba prekonať smrť a dosiahnuť určitú formu nesmrteľnosti sprevádza ľudstvo od nepamäti. Zatiaľ čo staroveké civilizácie sa spoliehali na balzamovanie a rituály, moderná doba priniesla radikálnejší koncept. Súkromné spoločnosti po celom svete dnes ponúkajú prísľub „druhej šance na život“, pričom sa opierajú o disciplínu známu ako kryonika.

Táto metóda spočíva v uchovávaní ľudských tiel alebo len hláv v stave hlbokého podchladenia s nádejou, že budúce technológie dokážu opraviť poškodenia spôsobené chorobami, starnutím a samotným procesom konzervácie.

Kryonika sa však pohybuje na veľmi tenkej hranici medzi serióznym vedeckým výskumom a sci-fi víziou. Zatiaľ čo kryobiológia je uznávaný vedný odbor zaoberajúci sa účinkami nízkych teplôt na živé organizmy, samotná kryonika je mnohými odborníkmi označovaná za pseudovedu.

Hlavným kameňom úrazu je fakt, že súčasná medicína nepozná spôsob, ako zmrazený komplexný organizmus bezpečne priviesť späť k životu. Kritici argumentujú, že proces zmrazovania nenávratne poškodzuje bunkové štruktúry. Napriek tomu si tento priemysel udržiava stovky platiacich zákazníkov a jeho popularita neklesá ani po sérii etických škandálov či historických podvodov, ktoré v minulosti odhalili mraziace komory plné rozložených tiel.

Priemysel podvodov a pseudo-vedy

Korene moderných úvah o zmrazovaní ľudí siahajú do 50. rokov minulého storočia, kedy sa vedcom podaril prelomový úspech v aplikácii kryokonzervácie na ľudské spermie. Tie po rozmrazení zostali vitálne a schopné oplodnenia, čo vyvolalo vlnu optimizmu ohľadom zmrazovania celých organizmov, píše BBC.

Skutočný teoretický základ však položil až v roku 1962 Robert Ettinger, dnes považovaný za otca kryoniky. Vo svojej knihe Vyhliadka na nesmrteľnosť argumentoval, že smrť je postupný proces a ak telo dostatočne rýchlo ochladíme, môžeme zastaviť čas a počkať na lekára budúcnosti.

Cesta od teórie k praxi bola chaotická a často tragická. V roku 1966 došlo k prvému zdokumentovanému zmrazeniu ženy, no nešlo o vedecký postup. Telo bolo dva mesiace balzamované tradičnými metódami a až následne zmrazené v tekutom dusíku, pričom experiment skončil pochovaním ostatkov do zeme.

Prvú skutočnú kryokonzerváciu s cieľom budúcej reanimácie podstúpil až v roku 1967 americký psychológ James Bedford. Bol zmrazený krátko po vyhlásení za mŕtveho a jeho telo je jediným z obdobia pred rokom 1974, ktoré zostalo nepretržite v zmrazenom stave až dodnes.

Dnešná kryonika sa už nespolieha na prosté zmrazenie, ktoré v bunkách vytvára ostré ľadové kryštály. Súčasné laboratóriá využívajú proces vitrifikácie, pri ktorom je krv pacienta nahradená špeciálnymi kryoprotektantmi. Tie pri extrémne nízkych teplotách tuhnú do stavu podobnému sklu, čím sa predchádza tvorbe ľadu a teoreticky sa zachováva jemná architektúra mozgu.

Pacienti si túto nákladnú procedúru často financujú cez životné poistenie, pričom zákon povoľuje tento proces vykonať až po oficiálnom vyhlásení za mŕtveho. Otázkou však zostáva, či je zachovanie štruktúry dostatočné na to, aby v nej jedného dňa opäť preskočila iskra vedomia, alebo si zákazníci kupujú len najdrahší lístok na cintorín v dejinách.

Telá sú nepoužiteľné

Čítaj viac z kategórie: Vesmír a veda