Slnečná sústava sa nachádza v neobvyklom, vysokoteplotnom a riedkom prostredí nazývanom Lokálna horúca bublina (LHB). Predpokladá sa, že vznikla v dôsledku série supernov pred asi 14 miliónmi rokov. Tieto explózie nielenže zmenili hustotu okolitých oblastí, ale zahriali aj plyn a prach vo vesmíre, čím vytvorili obrovskú „bublinu“ o priemere asi 1 000 svetelných rokov, uvádza portál ScienceAlert.

Tunel medzi hviezdami

Štúdium takéhoto fenoménu nachádzajúceho sa priamo v našom okolí však vyžadovalo unikátny technologický prístup. Jedinečnú príležitosť na podrobné preskúmanie bubliny priniesla až misia eROSITA v rámci, ktorej je teleskop umiestnený asi 1,5 milióna kilometrov od Zeme.

Teleskop eROSITA vytvoril doposiaľ najdetailnejšiu mapu LHB a odhalil jej asymetrický tvar, vnútornú štruktúru a teplotné zmeny. Výskum vedený astrofyzikom Michaelom Yeungom z Inštitútu Maxa Plancka využil 2 000 jednotlivých segmentov röntgenových dát na zostavenie 3D modelu bubliny, ktorý ukazuje jej zložitosť – od vertikálne výraznej expanzie až po objavenie nezvyčajného „tunela“.

Astrofyzici predpokladajú, že tento tunel môže spájať našu bublinu s ďalším regiónom s nízkou hustotou, čím by vytváral jeden z viacerých „kanálov“ medzi podobnými bublinami v galaxii. Hypotéza z roku 1974 totiž predpokladá, že galaxia môže byť pavučinou horúcich bublín, vzájomne prepojených cez „medzihviezdne prechody“. Zatiaľ čo táto teória doposiaľ nemala priame pozorovacie dôkazy, nová mapa LHB ponúka nádejné indície, ktoré by mohli konečne túto hypotézu potvrdiť.

Minulé objavy

V roku 2020 teleskop eROSITA objavil obrovskú štruktúru v strede našej galaxie, ktorá okamžite vzbudila záujem vedcov. Tento zvláštny útvar, podobný obrovskej bubline, viedol k mnohým otázkam o jeho pôvode. Spočiatku nebolo jasné, či ide o blízky útvar, alebo o masívnu bublinu spojenú so supermasívnou čiernou dierou Sagittarius A*, ktorá sa nachádza v galaktickom jadre.

Podľa najnovších výskumov je však oveľa pravdepodobnejšie, že ide o gigantickú štruktúru v samotnom strede Mliečnej dráhy. Vedci ju prirovnávajú k Fermiho bublinám, ktoré boli objavené gama teleskopom Fermi ešte v roku 2000. Odborníci sa domnievajú, že tieto bubliny, pracovne nazývané bubliny eROSITA, sú výsledkom obrovského výronu energie v galaktickom jadre. Viac informácií o tejto téme nájdeš v samostatnom článku.

Analýza eROSITA ukázala, že LHB sa rozpína kolmým smerom na galaktickú rovinu, kde je menší odpor, čo podporuje hypotézu o jej vzniku v dôsledku niekoľkých po sebe nasledujúcich supernov. Ak by sme si predstavili galaxiu ako „pavučinu“ takýchto bublín, mohli by sme lepšie pochopiť, ako sa hmotné a energetické štruktúry rozmiestňujú a akú úlohu hrajú v dynamike Mliečnej dráhy.

Michael Yeung/MPE

Výsledky tímu teda ponúkajú novú perspektívu na naše najbližšie okolie vo vesmíre. Na základe nových poznatkov môžeme odhaliť nielen históriu výbuchov supernov v okolí našej slnečnej sústavy, ale možno aj spôsoby, ako sa celé galaktické regióny navzájom ovplyvňujú a komunikujú prostredníctvom siete „tunelov“.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú