Pokračovanie The Last of Us je aktuálne v hernom svete horúco diskutovanou témou, survival adventúra od Naughty Dog však vyvoláva aj vášnivé diskusie. Aj napriek skvelým hodnoteniam kritikov sa na pokračovanie hry z roku 2013 strhla hráčska vlna kritiky a tisícky hráčov The Last of Us: Part 2 účelne bombardujú zlými hodnoteniami.

Budeš prekvapený: Čo všetko autori Cyberpunk 2077 za roky vynechali, zmenili a zamlčali voči finálnej hre?

Chceš si zahrať Cyberpunk 2077 za polovicu? Vieme ako na to

Geniálna motivácia alebo primitívny trik? Ako hráčov za roky opantali herné trofeje a achievementy

Zdá sa však, že hráčsky hejt popularite ani predajom vôbec neublížil. Práve naopak, The Last of Us: Part 2 je najlepšie predávanou hernou novinkou roka a ide aj o jeden z najúspešnejších debutov v histórii.

Za obrovským úspechom však nestojí len dobrý marketing, ale predovšetkým kvalitný príbeh a dokonalé technické spracovanie, ktorých kombinácia prináša nadštandardný herný zážitok. Rozhodli sme sa na dve najsilnejšie stránky The Last of Us pozrieť detailnejšie.

Filmový príbeh nabitý emóciami

Vývojári z Naughty Dog už pred začatím prác na hre vedeli, že prvý diel The Last of Us musí vynikať predovšetkým kvalitným príbehom. Všimli si, že presne to je oblasť, ktorú veľká väčšina herných titulov akosi opomína. Veľké áčkové hry hráčom vždy servírovali nádherné otvorené svety či parádnu akciu s nadupanými efektami, málokedy však vynikali komplexnosťou postáv a hĺbkou rozprávania.

Tvorcovia novej hry chceli ukázať, že herné tituly sú, podobne ako filmy, skvelou platformou na rozpovedanie zložitých príbehov a na tejto filozofii vznikol aj počiatok The Last of Us.

Namiesto klasických zombíkov riadila príbeh nákaza formou parazitickej huby Cordiceps; veľký otvorený svet vymenili za lineárne dobrodružstvo s dôrazom na temnú, klaustrofobickú atmosféru a zmysel pre detail.

Postavy v hre rovnako neboli čiernobiele, čo dvojnásobne platí pre pokračovanie, v ktorom boli jasne vykreslené motivácie konania jednotlivých postáv. Vývojári sa v pokračovaní rozhodli poukázať na to, že každá minca má dve strany a detailne vysvetľujú konanie nielen ústrednej protagonistky Ellie, ale tiež druhého tábora, na ktorom sa rozhodla vykonať krvavú pomstu.

Originálny štýl rozprávania robí z The Last of Us jedinečný titul, ktorý sa v hernom svete len tak nevidí. Samozrejme, podobný filmový štýl prezentácie nemusí sadnúť každému, výsledný dojem z hry je navyše veľmi individuálny a príbeh na každého pôsobí inak. Kým jedna skupina vidí za hrou len putovanie Joela a Ellie s prvkami akcie, druhá oceňuje komplexný a prehlbujúci sa vzťah dvoch odlišných ľudí, poznačených osobnými tragédiami.

Práve vývoj vzťahu medzi zatvrdnutým Joelom a zraniteľnou Ellie je jedným z hlavných pilierov série. Ostrieľaný veterán zo starého sveta si k telu pustí len málokoho a keď tak aj spraví, vždy v prvom rade myslí predovšetkým na vlastné prežitie. Po znepokojivom konci spoločnej cesty je však všetko inak. Joel by za Ellie nepoložil len svoj vlastný život, ale bol by za jej prežitie ochotný obetovať aj životy svojich priateľov či rovno budúcnosť ľudstva.

Vývojári naprieč putovaním neustále provokujú, vyvolávajú filozofické otázky a morálne dilemy, na ktoré si musí každý hráč odpovedať po svojom. Nesnažia sa moralizovať, poučovať, vo vypätých chvíľach sa neuchyľujú k lacnému citovému vydieraniu. Jednoducho rozprávajú príbeh dvoch postáv, ktoré sa náhodou stretli a našli si k sebe cestu.

Vypäté momenty v neútešnom svete občas vystriedajú krátke chvíle pokoja, prezentované napríklad vo forme stretnutia so žirafami v prvom dieli či hrania na gitare v pokračovaní.

Vývojári nám týmto spôsobom dávajú príležitosť zabudnúť na krutý svet vonku a nechajú nás sústrediť sa na pekné chvíle a drobné radosti, ktoré život prináša. Nie je ich veľa a sú v ostrom kontraste s brutálnym násilím, o to údernejšie však vo finálnom dôsledku pôsobia.

Bezchybná technická stránka aj v The Last of Us II

Podobné ako pôvodný diel z roku 2013 bolo aj pokračovanie The Last of Us: Part 2 – vydané tesne pred koncom životného cyklu konzoly PlayStation, no počkať sa v oboch prípadoch rozhodne oplatilo. Obe hry totiž z hardvéru PS3 a PS4 vyžmýkali absolútne maximum a po technickej stránke sa ihneď po vydaní zaradili k najlepšie vyzerajúcim konzolovým exkluzivitám.

Keďže ide o tituly so silným dôrazom na príbeh a postavy, tvorcovia si dávali mimoriadne záležať na mimike tváre, reči tela a fyzike postáv. Až 85 % pohybu postáv v prvej časti bolo zachytených pomocou technológie motion capture, dabing bol dodatočne nahovorený priamo v hernom štúdiu.

Pohyby i mimiku tváre Ellie prepožičala herečka Ashley Johnson, Joela naopak stvárnil herný herecký veterán Troy Baker, ktorý sa v minulosti podieľal napríklad na vzniku Jokera v Batman: Origins, postave Higgsa v Death Streanding či Nathanovho staršieho brata Sama z dobre známej série Uncharted. Herci však hlavným postavám nedali len hlas a pohyby, ale tiež jedinečnú osobnosť a aktívne sa zapájali aj do diskusií o charakterových črtách postáv.

Príbehová orientácia hry sa zasa ukázala častými filmovými cutscénami, ktoré vo veľkom sprevádzajú každú kapitolu hry. Prechod do filmových častí je plynulý a nenásilný, pôsobí dokonca tak prirodzene, že sa hráč neraz pristihne, ako sa aj po nástupe cutscény stále snaží ovládať postavy.

Vývojári pri tvorbe využili vlastný Naughty Dog engine, opäť sa nebáli experimentovať a meniť herné prostredie. V druhej časti dominuje predovšetkým upršaný Seattle, hráč však v plnej sile pocíti aj silu vodného živla či snehovej fujavice. Každé z prostredí je spracované do najmenšieho detailu a zodpovedá realite.

Sneh sa odliepa od podrážok, tráva reaguje na pohyb postáv alebo sa len tak prehýba pri fúkaní vetra, tečúca voda sa realisticky odráža od kameňov a skalnatých brehov. Dôraz na detail je v prípade oboch hier citeľný a spoločne s množstvom prefíkane ukrytých easter eggov výrazne nabáda na spoznávanie okolitého prostredia.

Ani jedna z hier po vydaní netrpela žiadnymi vážnejšími nedostatkami, hry od Naughty Dog patria k jedným z mála, ktoré vývojári nemusia v čase vydania plátať dodatočnými patchmi. Menším sklamaním pri druhej časti je však rozlíšenie a snímkovanie, od ktorého sme si pred vydaním hry sľubovali viac.

The Last of Us: Part 2 na klasickej PS4 beží pri FullHD rozlíšení a 30 snímkach za sekundu, na PS4 Pro je to s rozlíšením o niečo lepšie (1440p), fps však ostáva rovnaké. Tu už je jasne poznať, že konzola od SONY potrebuje upgrade a dosiahla svoje limity. Nevieme sa však dočkať, kedy si dobrodružstvo v ešte lepšom grafickom kabáte zopakujeme na prichádzajúcom PlayStation 5.

Čo považuješ pri Last of Us za najzaujímavejšie?

V spolupráci so SONY.