V roku 1502 navrhol známy renesančný architekt Leonardo da Vinci most, ktorý mal na svoju dobu naozaj revolučný dizajn. Výskumníci z MIT teraz dokázali, že by naozaj fungoval. O téme píše Science Alert.

NASA testovala všetky 4 motory pre raketu na Mesiac - jeden z nich vážne zlyhal a zatial len hrôzostrašne plytvá peniazmi

Toto je Buran, sovietska „kópia“ Raketoplánu. Bol však lepší a s najsilnejším motorom sveta, čo sa s ním stalo?

Máme plán na získavanie energie z čiernej diery. Pomôže nám prežiť v mŕtvom vesmíre

Revolučný dizajn starý vyše 500 rokov

Leonardo da Vinci dostal v roku 1502 od osmanského sultána Bajazida II. žiadosť, aby navrhol obrovský most, ktorý by prepojil vtedajší Istanbul so susednou Galatou. Renesančný architekt mu dodal návrh s dizajnom, ktorý bol na vtedajšiu dobu tak ambiciózny, že by sa stal najdlhším mostom na svete s dĺžkou až 280 metrov.

Aj keď sa jeho návrh nakoniec nepoužil, vedci z MIT dokázali, že by naozaj fungoval. Pomocou zachovanej dokumentácie mostu a poznatkov o vtedajších stavebných materiáloch a metódach zostavili jeho zmenšený model v mierke 1:500, ktorý podrobili prísnym testom. Výskum odprezentujú aj na konferencii Medzinárodnej asociácie škrupinových a priestorových štruktúr v Barcelone.

Model vytvorený z 3D tlačených blokov

Výskumníci vytvorili 126 samostatných 3D tlačených blokov, ktoré potom ako stavebnicu zostavili do jedného modelu iba pomocou gravitácie, píše CNET. Práve jednou z najpôsobivejších častí Da Vinciho konštrukcie je, že všetky bloky sú spojené dohromady bez akýchkoľvek iných spojovacích prvkov.

„Bolo to časovo náročné, ale 3D tlač nám umožnila túto veľmi zložitú geometriu vytvoriť veľmi presne. Všetko je spojené iba kompresiou, chceli sme skutočne ukázať, ako sa v rámci štruktúry prenášajú sily.“ uviedla postgraduálna študentka MIT, Karly Bast.

Namiesto toho, aby dizajn mostu nasledoval vtedajší trend konštrukcií s polkruhovými oblúkmi, ho Da Vinci navrhol ako jeden obrovský, vyrovnaný oblúk. Ten musel byť dosť vysoký na to, aby pod ním mohli prechádzať plachetnice, avšak zachovával si podstatnú tuhosť, ktorú architekt zabezpečil obojstrannými oporami na každej strane mosta.

Použité boli tiež stabilizačné prvky na ochranu pred zemetraseniami, ktoré sa v danej oblasti vyskytovali, pričom model ukázal, že by fungovali veľmi dobre. Aj keď materiály či konštrukčné metódy, ktoré Leonardo da Vinci využíval, odvtedy prešli podstatným vývojom, stále ide o fenomenálny architektonický kúsok, ktorý ukazuje výnimočnosť tohto renesančného architekta.