Svet kinematografie žije v posledných dňoch predovšetkým jedným dielom. Do kín totiž po 2,5-ročnom čakaní dorazila druhá časť veľkolepého sci-fi románu Duna. Ohlasy sú zatiaľ famózne a niet divu, že výpravný film láme jeden rekord za druhým. Duna vznikla na základe adaptácie knižnej predlohy Franka Herberta. Ten vo svojom diele vytvoril natoľko zaujímavú planétu, že sa o jej realistickosť zaujímali aj vedci. O téme informoval portál Science News.

Atraktívny Arrakis

Americký spisovateľ Franck Patrick Herbert bol velikánom svetovej sciene fiction, ktorý sa preslávil predovšetkým monumentálnym 6-zväzkovým románom o púštnej planéte Duna.

Práve tento román Duna bol terčom chvály, keďže autor vytvoril zložité spoločnosti, náboženstvá a ekonomické systémy s bohatou históriou. Najznámejším z Herbertových svetov je púštna planéta Arrakis, prezývaná Duna, s drsným podnebím a obrovskými piesočnými červami.

Táto planéta je dejiskom väčšiny románu a filmov podľa knihy. Pred pár rokmi vedcov zaujímalo, či je Arrakis vyobrazená vierohodne a či by na nej ľudia dokázali prežiť. Klimatológovia spolu s vedcami preto simulovali jej klímu, aby overili túto hypotézu.

Problémový ozón

Alexander Farnsworth, klimatický modelár z University of Bristol vo Veľkej Británii, ktorý spolu s kolegami vytvoril počítačovú simuláciu klímy tohto fiktívneho sveta skonštatoval, že Herbertova planéta je skutočne stvorená hodnoverne.

Vedci vychádzali predovšetkým z encyklopédie Duny, a prirodzene, zo samotného diela. Ako východiskový bod porovnávania si Farnsworth s kolegami vybrali planétu, keďže Herbert čerpal inšpiráciu pre Arrakis z „nejakého druhu polovedy o pohľade na systémy dún na samotnej Zemi“.

Atmosféra planéty je podobná Zemskej, akurát s niekoľkými pozoruhodnými rozdielmi. Obsahuje menej oxidu uhličitého ako Zem, no oveľa viac ozónu. „Pre ľudí by to bolo neuveriteľne toxické, myslím si, že takmer smrteľné, ak by žili v takýchto podmienkach,“ povedal klimatológ. Ľudia na Arrakise by sa pravdepodobne museli spoliehať na technológiu čistenia ozónu zo vzduchu.

Extrémne teploty a vetry

Hoci v Dune žijú ľudia v stredných zemepisných šírkach a blízko pólov, extrémne letné horúčavy a mrazivé teploty v zime od -40° C do -75° C by spôsobili, že v týchto oblastiach by sa bez využitia technológií len ťažko dalo prežiť.

Teploty v tropických šírkach Arrakisu by boli príjemnejšie. 45° C v najteplejších mesiacoch a okolo 15° C v chladnejších mesiacoch znie vskutku prijateľne.

Ďalšou z početných výziev by boli silné vetry vanúce v tomto svete. Vedci vypočítali, že vetry so silou hurikánu by obyvateľov pravidelne zasypávali pieskom a vytvárali duny vysoké až 250 metrov.

Nereálne červy

Na hranici reálnosti je podľa vedcov výskyt gigantických piesočných červov. Veľkým problémom by bol pre nich kyslík. Červy často absorbujú kyslík cez kožu. Čím väčšie zviera, tým ťažšie je dostať kyslík do jeho vnútorných orgánov. S dĺžkou 400 metrov by boli piesočné červy takmer 10-krát dlhšie ako najväčšie dinosaury a mali by ohromný problém s pohybom. Nehovoriac o obrovských horúčavách.

Konečný rezultát vedcov je teda nasledovný. Duna by bola pre ľudí obývateľnou planétou, no s poriadne nehostinným prostredím. Aktívne využívanie technológií by bolo pre nás nevyhnutným, no aspoň by sme sa nemuseli obávať gigantických červov.