Podľa geologických dôkazov pred miliardami rokov tieklo povrchom Marsu pomerne veľké množstvo vody. Dlhodobo akceptované a dominantné teórie naznačujú, že časť vody, ktorá kedysi tiekla povrchom červenej planéty, sa nachádza vo forme ľadu pod povrchom a v oblastí pólov a zvyšok jednoducho unikol do vesmíru, keď planéta stratila svoju magnetosféru.

Výsledky novej štúdie však naznačujú, že to tak celkom nemusí byť pravda, väčšina vody je totiž stále uväznená v marťanských mineráloch uložených v kôre planéty. O téme informoval portál BBC.

Kam sa podela všetka voda?

Ako píše NASA na svojom webe, nový výskum vedený tímom vedcov z Kalifornského technologického inštitútu financovaný zo zdrojov NASA ukázal, že značná časť vody (30 až 99 %) je zachytená v mineráloch nachádzajúcich sa v kôre planéty, čo spochybňuje teórie, podľa ktorých väčšina vody unikla do vesmíru.

Povrch Marsu. Zdroj: NASA / JPL-Caltech

Podľa súčasných modelov a teórií disponovala červená planéta vo svojich počiatkoch dostatokom vody na to, aby bol celý povrch pokrytý obrovským globálnym oceánom hlbokým 100 až 1500 metrov, čo svojim objemom zodpovedá približne polovici Atlantického oceánu.

Hoci je nepopierateľné, že určitá časť vody unikla z Marsu prostredníctvom atmosféry, nové zistenia publikované v žurnále Science a prezentované  počas 52. konferencie LPSC (Lunar and Planetary Science Conference) naznačujú, že táto forma úniku nebola ani zďaleka taká dominantná ako sa domnievame.

„Atmosférický únik úplne nevysvetľuje údaje, ktoré máme k dispozícii o tom, koľko vody v skutočnosti kedysi na Marse existovalo,“ uviedla hlavná autorka štúdie Eva Scheller.

Mars stratil vodu prostredníctvom kombinácie dvoch mechanizmov

Tím odborníkov prostredníctvom údajov získaných zo sond, roverov a meteoritov študoval, koľko vody sa v priebehu času nachádzalo na červenej planéty vo všetkých jej formách. Pri štúdii sa vedci zamerali najmä na pomer deutéria k vodíku.

Ako píše Caltech na svojom webe, voda je tvorená vodíkom a kyslíkom, no nie všetky atómy vodíka sú rovnaké. Existujú totiž dva stabilné izotopy vodíka. Drvivá väčšina atómov vodíka ma vo svojom atómov jadre iba jeden protón, ale malá časť zodpovedajúca približne 0,02 % má v jadre protón a neutrón. Táto malá časť sa nazýva deutérium alebo tiež ťažký vodík.

Keďže ľahší vodík uniká do vesmíru oveľa ľahšie ako deutérium, strata vody na Marse prostredníctvom atmosféry by zanechala po sebe určitý „podpis“ v podobe signálu hovoriacom o pomere deutéria k vodíku – zostalo by množstvo deutéria.

NASA-Ložiská vody na Marse, uväznené pod povrchom

Pozorovaný signál deutérium-vodík v marťanskej atmosfére, ale i veľké množstvo vody, ktoré sa nachádzalo v minulosti na povrchu červenej planéty podľa výsledkov výskumu jednoducho nemôže byť vysvetlené iba únikom vody cez atmosféru. Autori štúdie preto navrhujú kombináciu dvoch mechanizmov, zachytenia vody v mineráloch nachádzajúcich sa v kôre planéty a už dobre známeho úniku prostredníctvom atmosféry.

Z výsledkov výskumu tiež vyplýva, že väčšia vody sa stratila v tzv. Noachovskom období (Noachian Period), teda v čase zhruba pred 4,1 až 3,7 miliardami rokov.

„Hydratované materiály na našej planéte sa neustále recyklujú prostredníctvom tektoniky dosiek,“ uviedol Michael Meyer, vedúci pracovník z NASA. „Pretože disponujeme meraniami z viacerých kozmických lodí, môžeme vidieť, že Mars nerecykluje, takže voda je teraz uzamknutá v kôre alebo sa stratila vo vesmíre.“

Samotné zachytávanie vody do minerálov prebiehalo procesom zvaným chemické zvetrávanie, čo je typ zvetrávania, počas ktorého dochádza k rozkladaniu určitých horninových minerálov a k následnému vytvoreniu nových minerálov. Tento proces vedie za určitých podmienok k hydratácii minerálov, ktoré potom dokážu absorbovať a zadržať vodu, upozorňuje web The Verge.

K hydratácii kôry dochádza aj na Zemi, kde náš aktívny tektonický systém dokáže vytvárať neustále novú kôru, ktorá prostredníctvom vulkanickej aktivity vyvrhuje vodu a ďalšie molekuly späť do atmosféry. Keďže Mars nie je ani zďaleka tak geologicky aktívny ako Zem, respektíve je väčšinou tektonicky neaktívny, „vysušenie“ povrchu Marsu má trvalé následky.

Čítajte viac z kategórie: Novinky