Tom Hanks sa po siedmych rokoch vracia na palubu v úlohe kapitána, tentokrát však nebráni svoju loď pred somálskymi pirátmi, ale takmer štyri desiatky lodí oddaných na milosť nacistickým ponorkám v Atlantiku.

Toto je 10 najlepších seriálov inšpirovaných skutočnými udalosťami

Neľútostný triler, z ktorého mrazí, prichádza z kín rovno na Netflix. Služba odkúpila práva od Disney

Apple sklame fanúšikov. Ani iPhone 12 možno nezmenší výrez displeja, dokazuje nová fotografia

Keď sa nestarnúca hviezda Hollywoodu naposledy chytila kormidla v koži kapitána Phillipsa, bolo z toho šesť nominácií na Oscara a jeden z najlepších dramatických filmov podľa skutočných udalostí za posledné roky.

Najnovší vojnový veľkofilm slávneho herca síce nie je natočený podľa skutočného príbehu, vo veľkom sa ale inšpiruje historickými udalosťami Druhej svetovej vojny a nemilosrdných námorných masakrov v Pacifiku, v ktorom nemecké U-boaty húfne potápali zásobovacie konvoje.

Hanks sa viackrát nechal počuť, že Greyhound je pre neho v mnohých smeroch vysneným projektom. To potvrdzuje aj skutočnosť, že americký herec sa nepostaral len o titulnú rolu vo filme, ale tiež si k nemu napísal aj scenár a produkčne ho zastrešil.

Vojnová novinka tak nesie hercov rukopis po všetkých stránkach, vlastne by sa dalo povedať že stojí výsostne na jeho pleciach a miestami pripomína Hanksovu one-man-show.

Film sa odohráva v roku 1942 a nedávnom vstupe Spojených štátov do vojnového stavu. Británii, poslednej vzdorujúcej bašte pred nacistickou mašinériou v Európe, dochádzajú zásoby, naprieč Atlantikom je preto vyslaný konvoj 37 lodí, ktorých ochranu má na starosť námorný zelenáč, kapitán Ernest Krause (Tom Hanks).

Nočnou morou je pre neho lokalita s výstižným názvom Black Pit, územie mimo doletu amerického letectva, v ktorom sú lode vydané len na vlastnú ochranu. Tú na svojom torpédoborci Greyhound organizuje práve neskúsený Krause, ktorého schopnosti sú preverené prakticky hneď v úvode filmu.

Greyhound sa nezapodieva dlhými prológmi a priblížením Krausovho súkromného života, pohnútok, či výcviku. Jediné, čo divák potrebuje vedieť je, že pre Krausa ide o prvú ostrú námornú plavbu a doma na neho čaká milujúca žena, ktorá je však pre príbeh absolútne nepodstatná.

Na mori je totiž Krause odkázaný len sám na seba a spoliehajú na neho aj všetci pod jeho velením. Každý rozkaz je sprevádzaný tichými a spýtavými pohľadmi mladých námorníkov, za ktorých životy kapitán zodpovedá. Ten si tiaž svojich rozhodnutí naplno uvedomuje, aj napriek častým pochybám však nemôže dať najavo žiadne náznaky neistoty alebo strachu.

Neistý kapitán so stoickým odhodlaním naprieč celým filmom vykrikuje rozkazy a reaguje na svorku nemeckých ponoriek, postupne požierajúcich Krausovo stádo lodí. Biblický motív je evidentný, čo len umocňuje silne veriaci kapitán, neraz citujúci vybrané verše z Biblie.

Z rozkazov a námornej terminológie sa čoskoro stane nosná časť filmu, ak by divák nestihol postrehnúť, čo sa veliteľ vlastne chystá urobiť, každý rozkaz je zopakovaný pre istotu dvakrát.

Príkazy, svetelné signály medzi loďami, radary, sonary a neustále námorné manévre síce vynikajúco dotvárajú autentickú atmosféru a približujú fungovanie námorného kolosu, po čase je ich frekvencia pričastá. Navyše idú na úkor bežných dialógov a predstavenia vedľajších postáv, ktoré vo filme prakticky neexistujú.

Najväčší priestor v novinke okrem kapitána Krausa dostáva jeho zástupca a muž číslo dva, Charlie Cole, v podaní anglického herca Stephena Grahama (Boardwalk Empire), ani o jeho postave sa však nedozvedáme absolútne nič dôležité, vďaka čomu je jeho prínos pre film pomerne zanedbateľný.Výsledkom je, že Greyhound po emočnej stránke vyznieva mimoriadne plocho.

Najlepším príkladom je smrť jednej z vedľajších postáv, na ktorú kapitán reaguje zádumčivým mlčaním. Scéna naznačuje, že strata by mala zasiahnuť aj diváka, veľmi ľahko sa však môže stať, že publikum by bez nápovede v ďalšom zábere nemalo najmenšieho poňatia o tom, o koho vlastne išlo.

Podstatne lepšie vyznievajú morálne ťažké rozhodnutia, ktorým kapitán Krause musí čeliť. Zachrániť stroskotaných námorníkov a ohroziť tak konvoj alebo potápajúcich sa mužov nechať utonúť a plniť si svoju povinnosť? Rozhodnutia nie sú jednoduché, musia byť vykonané v sekunde a garancie úspechu neexistujú.

90-minútová stopáž je vo vojnových filmoch veľkou raritou, Greyhound však z kratšej minutáže robí svoju hlavnú devízu a na obrazovke sa neustále niečo deje. Tom Hanks musí konštantne reagovať na nacistické ponorky a potápajúce sa lode, kričí rozkazy na všetky strany a snaží sa svoje stádo držať v bezpečí.

Námorná akcia v sprievode dynamickej hudby pôsobí sviežo a úderne, do prázdna vyznieva občasná dramatizácia a opakované zabránenie katastrofe len o centimetre. CGI efekty sú zvládnuté na slušnej úrovni, aj keď vo vybraných záberoch je ich použitie miestami ľahko rozpoznateľné.

Veľmi povrchne pôsobí provokovanie zo strany nemeckého kapitána, ktorý sa cez rádiokomunikáciu posmieva Krausovým stratám a snaží sa demoralizovať americkú posádku. Režisér Aaron Schneider (Get Low) sa aj týmto spôsobom snažil uceliť zlovestný charakter nacistických U-boatov, zvolená forma však pôsobí prvoplánovo.

Výsledkom je, že Greyhound pokope drží výhradne ustarostený, neustále zamračený kapitán Ernest Krause, bez ktorého by celý konvoj pravdepodobne skončil na dne oceánu. Hanks v minulosti viackrát ukázal, že takýchto lídrov s ťarchou velenia výhradne na vlastných pleciach vie zahrať majstrovsky, a potvrdzuje to aj vo svojom najnovšom filme.

O kapitánovi Krausovi, rovnako ako o žiadnej inej postave z jeho posádky, sa však v priebehu filmu nedozvieme absolútne nič dôležité. Vidíme len, ako neustále presúva svoj torpédoborec a šteká rozkazy na podriadených. Na zábavný výlet do Atlantiku to síce postačuje, zároveň sme ale od vojnovej novinky predsa len čakali o niečo viac.