Je utorok, 26. január 1926, a po zasneženej Frith Street v londýnskej štvrti Soho sa do podkrovného laboratória hrnie zástup ľudí tvorený poväčšinou členmi Kráľovského inštitútu. Títo páni sa čoskoro stanú svedkami prvej verejnej demonštrácie tajomného aparátu. Víta ich John Baird, ktorý tvrdí, že vynašiel čosi prelomové – dokáže prenášať „obrazy vzduchom“.

Prepisujte učebnice, musíme prehodnotiť všetko, čo vieme o živote vo vesmíre. Na exoplanéte našli metán

Zem zasiahla desivá častica, jej energia nedáva zmysel

Experti prosia vedcov, aby boli opatrní. Stvorili „živého” robota, ktorý vyrába svoje kópie

Problém s rýchlym prenosom informácií na veľké vzdialenosti ľudí trápil tisícky rokov. Rýchlonohí poslovia, dymové signály amerických Indiánov či neskoršie poštové holuby – ľudia túžili byť informovaní už od nepamäti. Vynález telegrafu v polovici 19. storočia všetko výrazne urýchlil.

Zrazu sme chceli na diaľku prenášať všetko – obraz aj zvuk. Prenos zvuku sa vyriešil vynálezom rádia, no funkčný prenos pohyblivého obrazu zaostával. Hoci teoreticky túto možnosť potvrdil okrem Thomasa Edisona aj Alexander Graham Bell, funkčný prístroj, ktorý by niečo také dokázal, bol stále v nedohľadne.

Legendárny Nipkowov kotúč

Prelom v tejto oblasti spôsobil v roku 1884 objav 32-ročného berlínskeho študenta Paula Nipkowa, ktorý si dal patentovať zariadenie s názvom elektrický teleskop. Jeho jadro tvoril kotúč, pomenovaný podľa svojho zakladateľa, píše portál Britannica. Nipkowov kotúč umožnil vytvorenie prvého zariadenia na prenos obrázkov a k prístroju na prenos pohyblivých obrázkov sme boli o pár krokov bližšie.

Tento nepriehľadný, rýchlo sa točiaci kotúč mal po obvode do špirály rozložené malé otvory, ktorých počet zodpovedal počtu riadkov obrazu. V každom okamihu bol nad prenášaným obrazom práve jeden z týchto otvorov.

Počas jednej otáčky sa na materiál citlivý na svetlo zaznamenávala snímka, ktorá bola následne prenesená z vysielača do televízneho prijímača. Prijímač obsahoval druhý Nipkowov kotúč točiaci sa synchrónne s vysielacím kotúčom. Tým sa vytvorila snímka zodpovedajúca originálu. Nasledujúce video ukazuje model mechanickej televízie, ktorá využíva Nipkowov kotúč.

Cesta Johna Bairda k vytvoreniu vlastného televízora

John Logie Baird pochádzal zo skromnej škótskej rodiny. Budúci otec televízie už od malička vynikal vynaliezavosťou, no jeho sľubný rozvoj na technickej univerzite v Glasgowe prerušila I. svetová vojna. Keďže od detstva trpel viacerými chorobami, nemohol byť odvelený na front.

Podľa BBC sa preto zamestnal v elektrárni, kde istý čas pôsobil ako dozorný inžinier. Ku koncu dekády sa pokúšal preraziť vlastným podnikaním v domovskom Škótsku a neskôr na španielskom súostroví Trinidad, píše sa na stránke škótskej národnej knižnice.

To sa ale neskončilo výraznejším úspechom, a tak sa mladý John Baird v septembri roku 1920 vrátil naspäť do Spojeného kráľovstva. Usadil sa na pobreží južného Anglicka v meste Hastings a začal experimentovať s nenaplnenou víziou mnohých vedcov – televíziou.

Prešli takmer štyri roky, kým sa 36-ročnému Johnovi konečne podarilo spojazdniť jeho prvý ako-tak funkčný aparát, ktorého hlavným komponentom bol práve Nipkowov kotúč. Dokázal preniesť blikajúci obrázok maltézskeho kríža na vzdialenosť troch metrov. Prístroj neustále vylepšoval a čoskoro po tom ho verejne prezentoval v obchodnom dome Selfridge’s v Londýne.

V októbri roka 1925 nastal v jeho kariére ďalší prelom – budúci otec televízie dokázal vďaka použitiu svetelných poltónov preniesť oveľa jasnejšie obrázky. Práve tento vynález prezentoval členom Kráľovského inštitútu pred 95 rokmi, dňa 26. januára 1926.

Prvý televízny prenos

V podkrovnej miestnosti domu na Frith-Street sa zhromaždilo vyše 50 pozvaných členov Kráľovského inštitútu, ktorým bol názorne vysvetlený princíp fungovania televízora. Baird na tento účel vytvoril figurínu v životnej veľkosti, ktorú postavil pred vysielač do jednej miestnosti.

Prenosný prijímač sa nachádzal v inej miestnosti a návštevníci na ňom mohli sledovať rozpoznateľný pohyb figuríny sprevádzaný hovoreným slovom. Vysielaný obraz síce bol slabý a rozmazaný, no členovia Inštitútu pre londýnsky denník The Times potvrdili, že prostredníctvom „Televisora“ je naozaj možné prenášať pohybujúci sa obraz.

Obraz, ktorý vtedy Baird preniesol, mal veľkosť 9 x 5 centimetrov a jednalo sa o veľký úspech. Vynálezca mal istotu finančnej podpory a mohol sa venovať prepracovaniu a vylepšeniam svojho Televisora. V roku 1927 verejne demonštroval prenos televízneho signálu po telefónnej linke na vzdialenosť vyše 700 kilometrov.

V tom istom roku John Baird založil spoločnosť BTDC. O rok neskôr spoločnosť preniesla televízny signál z Londýna do New Yorku.

Otec televízie sa počas II. svetovej vojny naďalej venoval vlastnému výskumu. Vyvinul a úspešne predstavil aj farebnú televíziu, no jej masívneho rozšírenia sa, žiaľ, nedožil, zomrel 14. júna 1946 v juhoanglickom grófstve Sussex.

John L. Baird, otec televízie, je dodnes považovaný za jednu z najdôležitejších osobností technologického pokroku. V roku 2006 ho v ankete zaradili na druhé miesto medzi 10 najväčších škótskych vedcov v histórii, čo ho dostalo do Škótskej siene slávy. Okrem niekoľkých pôct v televíznych filmoch a reláciách je mu venovaná aj webová stránka Bairdtelevision, ktorú aktívne spravujú Malcolm a Iain Bairdovci, jeho syn a vnuk.

John L. Baird je teda nepochybne jedným z najväčších vynálezcov 20. storočia. Jeho objavy významným spôsobom ovplyvnili životy niekoľkých generácií ľudí a v blízkej budúcnosti sa mu určite bude venovať zvýšená pozornosť. A povedzme si úprimne – zaslúži si ju.